O jednej zabudnutej návšteve Franza Liszta a jednom zabudnutom železiarstve

Franz Liszt (1811 - 1886). Zdroj: Galéria mesta Bratislavy.

V odbornej spisbe doposiaľ panuje konsenzus o 16 potvrdených návštevách Franza Liszta v Prešporku – v rokoch 1820, 1822, 1839, 1840, v 50. rokoch 19. storočia, v rokoch 1872, 1873 (2x), 1874, 1881, 1882, 1883, 1884 (3x) a 1885. Pred niekoľkými rokmi som pri brázdení staršej tlače narazil v novinách Pannonia na 17. návštevu Franza Liszta v Prešporku, ktorá sa uskutočnila 28. – 29. apríla 1846. Spočiatku som sa domnieval, že som prvý, kto návštevu objavil a bolo mi to divné, keďže na to nebolo potrebné zrealizovať žiadny zložitý výskum, iba si poriadne prečítať dobové noviny. Neskôr som zistil, že už predo mnou informáciu o tejto udalosti zmienil hudobný historik Zoltán Hrabussay v štúdii Franz Liszt a Bratislava publikovanej v roku 1961 v časopise Slovenská hudba: „Roku 1846 po sérii vypredaných koncertov vo Viedni odchádza Liszt loďou do Budapešti. Pravda, nemohol sa nezastaviť v svojej milovanej Bratislave. Prichádza 28. apríla, v prístave ho čaká delegácia Cirkevného hudobného spolku. Je ubytovaný u Kazimíra Eszterházyho a večer pred domom mu dávajú členovia spolku serenádu, za ktorú Liszt vrelo ďakuje.“ Záhadou ostáva, prečo na tieto Hrabussayove zistenia nereflektoval neskorší výskum. Ako keby sa na Lisztovu návštevu Prešporka v roku 1846 zabudlo. Nespomína ju dokonca ani katalóg Franz Liszt a Bratislava (2012) vydaný Slovenským národným múzeom – Múzeom kultúry Maďarov pri príležitosti výstavy konanej ku 200. výročiu Lisztovho narodenia.

Správa v novinách Pannonia z 30. apríla 1846 o návšteve Franza Liszta.

Faktom však je, že prešporské noviny Pannonia z 30. apríla 1846 uvádzajú čierne na bielom: „Náš krajan Franz Liszt sem prišiel v utorok parníkom z Viedne a na druhý deň odcestoval do Pešti. Liszta v prístave srdečne privítala delegácia miestneho Cirkevného hudobného spolku a na návrh (divadelného, pozn. JV) riaditeľa Megerleho a niekoľkých členov spomínaného spolku mu večer po divadelnom predstavení zahrali nádhernú serenádu. Liszt sa nachádzal u grófa Kazimíra Esterházyho, pred ktorého príbytkom bola aj serenáda počas večere predvedená. Sotva bola do konca dohraná prvá predohra, veľký virtuóz zišiel dolu a slovne sa poďakoval, pričom ho pozdravili s „éljen“ (sláva, nech žije, pozn. JV)“. Pannonia ďalej spomína humornú príhodu, ktorá sa zakrátko odohrala: „Liszt dostal aj ďalšiu serenádu, ktorá bola svojím spôsobom práve tak originálna, a rozhodne mu nepriniesla menšie potešenie.“ Jej autorom bola cigánska kapela, ktorá v tých dňoch putovala ulicami Prešporka: „Cigáni už nestačili s dychom a trubači s tónom, ale hrala sa „Fóti dal“ (Fótska pieseň, ktorú zložil Károly Thern na slová Mihálya Vörösmartyho, pozn. JV). Zastavili sa pred príbytkom grófa Kazimíra Esterházyho a na naše počudovanie jeden z cigánskych šľachticov okrem mnohých iných predniesol doslovnú zdravicu: „a' zongora mester Liszt Ferencz, hazánkfia (na majstra klavíra Ferenca Liszta, syna našej vlasti, pozn. JV), éljen, éljen, éljen!“ Liszt bol takto označený za majstra klavíra, a to právom, pretože je majstrom klavíra. Jednoduchý šľachtic hovoril stručne, ale pravdivo.“ Zaujala ma informácia, že Liszt bol ubytovaný u grófa Kazimíra Esterházyho (*15. november 1805 Prešporok, †13. máj 1870 Aigen, dnes súčasť Salzburgu). Bolo to pomerne netradičné, pretože Liszt počas návštev Prešporka takmer vždy prespával v hoteli U zeleného stromu (dnes Carlton) [Nie je možné vylúčiť ani možnosť, že Liszt bol u Kazimíra Esterházyho iba na večeri a po nej prespal v hoteli U zeleného stromu, čo je však vzhľadom na charakter správy málo pravdepodobné.]. Ich vzťah bol ovplyvnený aj príslušnosťou k Cirkevnému hudobnému spolku. Kazimír Esterházy bol od založenia spolku v roku 1833 jeho protektorom a Franz Liszt od marca 1839 jeho čestným členom (preto ho v roku 1846 privítala delegácia práve tohto spolku). U Kazimíra Esterházyho sa Liszt musel mimoriadne dobre cítiť, pretože bol u neho ubytovaný už pri svojej skoršej návšteve v januári 1840, keď sa v Prešporku zdržal okolo dvoch týždňov. V rámci pobytu koncertoval verejne 21. januára o siedmej večer v Župnom dome a 26. januára napoludnie v prospech Cirkevného hudobného spolku v Mestskom divadle (výnos 727 zlatých) a súkromne 22. januára večer priamo v dome grófa Kazimíra Esterházyho, kde bol aj ubytovaný. Podľa správy vo viedenských novinách Allgemeine Theaterzeitung sa na tomto koncerte zhromaždilo početné urodzené publikum na čele s arcivojvodkyňou Hermínou Habsbursko-Lotrinskou a prítomné dámy Lisztovi na „trvalý znak ich obdivu a úcty“ odovzdali zlatý pohár či kalich [Allgemeine Theaterzeitung uvádzajú ako dátum koncertu 27. január, čo nie je možné, pretože Liszt sa o kalichu zmieňuje už 23. januára v liste Marii d’Agoultovej.], ktorý sa v súčasnosti nachádza v historickej expozícii Maďarského národného múzea v Budapešti. Je možné si na ňom prečítať vyryté venovanie „a hon hires müvésszének a hazának ezen hölgyei“ (slávnemu umelcovi našej vlasti od žien domova), ako aj priezviská urodzených darkýň, o. i. grófky Andrássyovej, Batthyányovej, Szapáryovej či Zichyovej. Medzi darkyňami sa nenachádza priezvisko grófky Esterházyovej, pretože prvá Kazimírova manželka Leopoldína zomrela 12. marca 1838 a s druhou manželkou Máriou Henrikou sa oženil 19. júla 1842, a tak bol počas Lisztovej návštevy v roku 1840 vdovcom. Priateľské vzťahy Liszta s Esterházym kulminovali v roku 1846 jeho ďalšou návštevou v Prešporku a predovšetkým v roku 1847, keď mu dedikoval svoju čerstvo zloženú Uhorskú rapsódiu č. 4. Po Uhorskej revolúcii (1848 – 49) musel Kazimír Esterházy ujsť a do rodného Prešporka sa viac nevrátil.

Zlatý pohár - dar pre Liszta. Zdroj: Maďarské národné múzeum, Budapešť.

Ako vlastivedný sprievodca som chcel prirodzene zistiť, v ktorom dome Kazimír Esterházy býval a hostil Franza Liszta. Problematickým sa javil fakt, že rôzne vetvy Esterházyovcov obývali v meste viacero objektov a keďže sa Kazimír po roku 1849 odsťahoval, nebolo možné zistiť miesto jeho bydliska ani podľa sčítania obyvateľstva z roku 1856, ktoré sa nachádza v Archíve mesta Bratislavy. Na optimizme mi nepridal ani záver známeho bratislavského historika Štefana Holčíka v spomínanom katalógu Franz Liszt a Bratislava, že je „skoro nemožné vystopovať, kde býval v januári 1840 gróf Kazimír Esterházy.“ Správu o smrti Kazimírovej manželky Leopoldíny som síce našiel v knihe úmrtí, ako aj v novinách Pressburger Zeitung, no bez uvedenia adresy úmrtia. Adresu neobsahovali ani matričné záznamy o svadbách Kazimíra s Leopoldínou (28. augusta 1833) a Máriou Henrikou (19. júla 1842).

Správa v novinách Pressburger Zeitung o úmrtí Barbary Esterházyovej.

Zo slepej uličky ma vyviedli až správy v novinách Pressburger Zeitung o úmrtiach Barbary Esterházyovej (6. februára 1842) a Jozefíny Esterházyovej (5. decembra 1843), starej matky, resp. matky Kazimíra Esterházyho. Obe grófky bývali na č. 651, čo bol dom, ktorý stál na rohu dnešného Námestia SNP a Štúrovej ulice (dnes Štúrova 1). Definitívne potvrdenie, že išlo naozaj aj o sídlo samotného Kazimíra, som našiel v inzeráte o predaji vína z roku 1849. Záujemca sa viac mohol dozvedieť v „dome grófa Kazimíra Esterházyho na Zelenom námestí č. 651“. Viac nebolo pochýb, dom, v ktorom býval gróf Kazimír Esterházy a v ktorom ho navštívil Franz Liszt, sa nachádzal na dnešnej Štúrovej 1.

Pôvodný dom grófa Kazimíra Esterházyho na Zelenom námestí č. 651. Zdroj: BArožky, zbierka: J. Horváth.

Fasáda Esterházyho domu orientovaná do dnešnej Štúrovej ulice. Zbierka: J. Cmorej.

Išlo o klasicistickú palácovú stavbu postavenú koncom 18. storočia po zbúraní hradieb a prepojení mesta s predmestiami. Bola veľmi rozmerná, bočnou fasádou výrazne zasahovala do dnešnej Štúrovej ulice, pričom jej šesťosová hlavná fasáda bola orientovaná do dnešného Námestia SNP. O veľkosti jej priestorov je možné urobiť si obraz podľa inzerátu z roku 1852, keď neskorší majiteľ ponúkal na prenájom byt „v bývalom dome grófa Kazimíra Esterházyho na zelenom Trhovom námestí“, ktorý pozostával z 10 izieb s príslušenstvom. Je legitímne predpokladať, že dom už od svojho počiatku slúžil ako sídlo Esterházyovcov. Po ich odsťahovaní sa v decembri 1850 dostal do dražby a získal ho obchodník Ladislaus Weisz, ktorý doň začiatkom novembra 1852 presťahoval svoje železiarstvo s názvom T. E. Mader. Išlo o tradičný obchod, ktorý patril (spolu s Pallehnerom a Neurathom) k najvýznamnejším železiarstvam v meste. Založil ho v roku 1702 Georg Mader (*?, †1737) a spočiatku sídlilo na Panskej ulici. Po jeho smrti viedli obchod postupne niekoľkí Maderovci, z nich najvýznamnejší bol jeho syn Johann Georg (*1716, †1760; obchod viedol od roku 1744), ktorý založil rodinnú kroniku, a jeho vnuk Thomas Ehrenreich (*1747, †1822; obchod viedol od roku 1785), ktorý významne rozšíril svoje podnikanie a obchod presťahoval na dnešné Františkánske námestie 7. Iniciály jeho mien sa neskôr dostali aj do oficiálneho názvu železiarstva (T. E. Mader), ktorý pretrval až do jeho zániku. Thomas Ehrenreich nemal syna, iba štyri dcéry, preto obchod po jeho smrti prevzal jeho zať Ladislaus Weisz (*1798, †1854). Otec Ladislausa, vlastniaci železiarstvo v Trnave, ho poslal do Prešporka k Maderovi do učenia. Ladislaus sa v roku 1821 oženil s jeho dcérou Rosinou Carolinou, usadil sa v meste, prevzal obchod nebohého svokra a významne sa angažoval aj spoločensky – bol členom mestského zastupiteľstva a spoluzakladateľom Prvej prešporskej sporiteľne. Železiarstvo presťahoval z Františkánskeho námestia na č. 650 (dnešné Námestie SNP 18) a napokon sa mu podarilo získať aj susedný dom Kazimíra Esterházyho, kde železiarstvo sídlilo od roku 1852 viac než 80 rokov.

Železiarstvo Mader v bývalom Esterházyho dome. Zbierka: J. Cmorej.

Ladislaus pôvodne prepísal obchod na svojho staršieho syna Carla (*1822, †1870), no keďže ten sa venoval cestovaniu a o podnikanie neprejavoval záujem, prevzal napokon obchod Ladislausov mladší syn Theodor (*1824, †1883), ktorý svojho brata vyplatil. Za jeho vedenia dosiahlo rodinné portfólio svoj zenit – v roku 1858 kúpil od Pálffyovcov medené hámre v Borinke a dal postaviť aj zlievareň železa na Mýtnej ulici. Po jeho smrti prevzal obchod jeho starší syn Ladislaus (*1859, †1900) a po smrti Ladislausa jeho mladší syn (Ladislausov brat) Theodor (*1866, †1938). Tento viedol železiarstvo spolu so svojimi štyrmi synmi, z nich osobitne významný bol Ľudovít (*1907, †1993), prezývaný Lolo, technik-samouk, ktorý vynašiel spôsob, ako oceľové laná využiť pri stavbe veľkých strešných konštrukcií a v spolupráci so statikom Jozefom Poštulkom realizoval viac než 100 lanových striech doma i v zahraničí (napr. ŠH Pasienky alebo Olympijský štadión v Mníchove). V roku 1927 obchod Mader oslavoval 225. výročie svojho vzniku. Nad jeho výkladnými skriňami sa vtedy objavili dve veľké svetelné reklamy s číslicami 225–1702–1927 a v miestnej tlači blahoprajné články. To sa však už nad železiarstvom začali sťahovať mračná. Keďže budova výrazne vyčnievala do ulice, začala prekážať rozmáhajúcej sa doprave v meste. Nárožie Námestia SNP a Štúrovej ulice (prezývané Mader-Ecke, Maderovský kút) sa stalo frekventovaným dejiskom dopravných nehôd. Preto mestské zastupiteľstvo v roku 1930 rozhodlo, že budova bude od Weiszovcov odkúpená, zbúraná a nová budova bude postavená iba na časti pôvodnej parcely, čím bude rozšírená Štúrova ulica a vyrieši sa problém s dopravou.

Bytový a obchodný dom Luxor, ktorý postavili na mieste Esterházyho domu. Zbierka: J. Cmorej.

Po niekoľkých rokoch dohadovania ohľadne kúpnej ceny uzavrelo mesto s rodinou Weisz v roku 1935 dohodu, že za 935 000 Kčs odkúpi iba tú časť pozemku, ktorá prekážala doprave, a zvyšnú časť odkúpi súkromník. Následne bol v roku 1937 zbúraný Esterházyho dom, ktorý najmenej dvakrát navštívil Franz Liszt a v ktorom neskôr vyše 80 rokov sídlilo kultové bratislavské železiarstvo (to sa zakrátko dostalo do konkurzu). Na jeho mieste sa potom približne rok nachádzalo prázdne zbúranisko. Až po vyriešení problému s vyrážajúcou spodnou vodou sa v roku 1938 začalo so stavebnými prácami, počas ktorých bola rozšírená vozovka na Námestí SNP a Štúrovej ulici (o. i. bol vtedy odtiaľ prenesený aj Stĺp sv. Floriána pred Blumentálsky kostol) a do roku 1939 bol podľa projektu Jana Víška postavený funkcionalistický objekt známy ako Bytový a obchodný dom Luxor s oveľa užšou fasádou, ako mal pôvodný Esterházyho dom. Ján Vyhnánek