Tajomstvá Panenskej ulice: Kto v skutočnosti postavil honosný Georgievitsov palác?

Panenská ulica na začiatku 20. storočia, v pozadí Georgievitsov palác. (Zdroj: Archív BArožky)

Palác dal postaviť poľný podmaršal Georg Georgievits de Apadia (1837 Temešvár, 25. 4. 1909 Prešporok, pochovaný na Cintoríne pri Kozej bráne) medzi rokmi 1890 a 1893. Palác totiž mohol vzniknúť najskôr po jeho prevelení do Prešporka (1. 3. 1890) vo funkcii veliteľa 16. jazdeckej brigády a najneskôr pred jeho penzionovaním (1. 1. 1894), keď už musel jestvovať palác, kde sa mohol utiahnuť.

Nepodarilo sa mi zistiť, kto konkrétne palác projektoval. V doterajšej literatúre sa zvykne objavovať údaj, že to bol bratislavský rodák Viktor Rumpelmayer, čo nie je možné, pretože ten bol v roku 1890 už 5 rokov po smrti. Ako staviteľ paláca sa uvádza Alexander Feigler, čo taktiež nezodpovedá pravde. Podľa novinového článku z roku 1912 palác projektoval nemenovaný viedenský architekt a staval ho domáci staviteľ Ignác Feigler ml.

Výstavba paláca stála 300 000 korún, palác je postavený v eklektickom štýle, má neobarokové (napr. priečelie) aj neorokokové (napr. štuky vo vestibule aj v reprezentačných priestoroch na poschodí) prvky. Jeho súčasťou bola terasovitá záhrada, ktorá sa pôvodne rozprestierala až po Palisády. Dnes z nej ostalo iba torzo, jej veľká časť je zastavaná kubistickým Bytovým domom zamestnancov Českej priemyselnej komory (1925, architekt František Kříž, Palisády 26 – 28). Miestnosti paláca boli koncipované tak, aby sa z piana nobile na prvom poschodí dalo vyjsť na terasu s výhľadom na celú záhradu, ktorá bola ešte v roku 1912 považovaná za malú botanickú záhradu a uvažovalo sa o jej sprístupnení verejnosti. Museli sa v nej preto nachádzať aj vzácne/cudzokrajné rastliny.

Georg Georgievits de Apadia v paláci býval s manželkou Matildou (rod. Pongráczovou) a synom Guidom (1883 Cegléd, 1963 Ptuj), nadporučíkom c.-k. armády. Absolvoval Tereziánsku vojenskú akadémiu, pôvodne slúžil v 9. husárskom pluku, počas 1. svetovej vojny bol letec – pozorovateľ, 1. septembra 1914 ťažko zranený padol do ruského zajatia, odkiaľ sa mu však podarilo ujsť. 

Tri roky po manželovej smrti jeho vdova Matilda prejavila vôľu predať palác a odsťahovať sa z mesta, na čo reagoval magistrát a nechal sa informovať ohľadom kúpnej ceny, pretože sa zaoberal myšlienkou umiestniť v paláci mestskú knižnicu a múzeum a záhradu sprístupniť verejnosti ako malú botanickú záhradu a park. Záujem magistrátu Matildu potešil, preto mestu ponúkla zníženú kúpnu cenu 320 000 korún (čiže by mala zisk iba 20 000 korún, keďže stavba stála 300 000 korún) a súčasne pozvala zástupcov mesta na prehliadku paláca, aby mohli posúdiť, či je vhodný na realizáciu zámeru. V apríli 1912 tak poslalo mesto do paláca početnú delegáciu na čele s vicemešťanostom Teodorom Kumlikom, ktorá sa spočiatku vyjadrovala priaznivo, no napokon zo zámeru zišlo, rovnako ako z ďalšieho zámeru, že by palác odkúpil štát a umiestnil doň knižnicu novovzniknutej Alžbetínskej univerzity. Tesne pred vypuknutím 1. svetovej vojny v marci 1914 prejavilo vojenské veliteľstvo záujem postaviť v záhrade paláca štvorposchodovú vojenskú väznicu, pričom o povolenie žiadalo magistrát. Nie je jasné, prečo obišlo Matildu, ktorá palác v tom čase preukázateľne vlastnila (je možné, že predala mestu záhradu). Plán sa nerealizoval, lebo vojenské veliteľstvo si napokon pre jeho uskutočnenie vybralo Ludwigov palác na Krížnej ulici. 

Matilda palác vlastnila najneskôr do roku 1917, pretože ešte v tomto roku obdržala poďakovanie od ministerstva školstva, že v paláci nechala bezplatne umiestniť dievčenskú školu, ktorá bola vysťahovaná zo svojej pôvodnej budovy zabratej vojskom.

Následne palác predala Dionýzovi Trebitschovi, riaditeľovi Uhorskej všeobecnej úverovej banky a súčasne predsedovi Bratislavského umeleckého spolku. Ten bol už v apríli 1918 vlastníkom budovy a podľa článku v Slovenských národných novinách za veľkého pobúrenia okolia sňal erb pôvodného majiteľa paláca: 

„Pekná, stará zemianska kúria, na kraji mesta, tam, kde Malé Karpaty bozkávajú prvé domy. Popri nej krásny, moderný palác; dal ho staväť kedysi povestný generál Georgevits. Pred nimi stojí velikánsky rebrik, aký vídať len pri veľkých požiaroch. Okolo na stá ľudí — vrava, otázky, rozčúlenie. Prečo rebrik, prečo hasičia, keď niet ohňa? Prečo? I s palácu, i so starodávnej kúrie Scherz de Vaszoja snímajú storočné zemianske címery a zemianske koruny. Poviete hádam, že dnes, keď sa má svet zdemokratizovať, ich neni ani škoda. Možno. Ale škoda je, že ich tí smú dolu sobrať. Lebo kto ich bere dolu? Herr Bankdirektor Trebitsch — kir. tanácsos! — poklonte sa, zarobil 5 millionov za vojny, a — Herr Schuhwixfabrikant Kellermann. Hja — len treba mať rozumu, a robiť — šuvix! potom človek i zemianske koruny smie dať sobrať! Dívam sa na tie domy — sú také, ako by sa priamo hanbily." 

Dionýz Trebitsch býval v dome s manželkou Oľgou (Olly) Trebitschovou, obľúbenou speváčkou, ktorá zomrela v januári 1919 na španielsku chrípku. Na jej počesť dal v roku 1921 alebo 1922 vytvoriť sochárovi Alojzovi Rigelemu pomník prezývaný Cantus, ktorý umiestnil na dvore paláca. V roku 1931 ho Trebitsch daroval mestu, to ho prenieslo do Sadu Janka Kráľa, krátko pred anexiou Petržalky Nemeckom v roku 1938 sa z neho podarilo odniesť piliere na kúpalisko Tehelné pole. Pomník bez pilierov ostal v Sade do roku 2002, v roku 2009 bol zreštaurovaný, zjednotený s piliermi a nanovo umiestnený na nádvorí paláca. O histórii pomníka, ako aj o Olly Trebitschovej, sme už informovali tu.

Socha Cantus na nádvorí Georgievitsovho paláca. (Foto: Braňo Bibel)

Trebitsch mal aj po smrti manželky povesť umeniamilovného človeka, v roku 1921 bol u neho ubytovaný svetoznámy basbarytonista Michael Bohnen, ktorý si po koncerte vo Veľkej sále Reduty v paláci pochutil na zmrzline. O Bohnenovom pobyte v Bratislave sme písali tu.

Dionýz Trebitsch zrejme časť paláca prenajímal, pretože začiatkom 20. rokov v ňom okrem neho bývalo aj niekoľko iných osôb, medzi nimi napr. politik Karol Andrej Kuzmány (1868 – 1924), finančník a politik Vladimír Makovický (1862 – 1944), predseda Slovenskej banky, Zväzu slovenských bánk a Združenia čs. priemyslu, poradca vládnej správy pre obchod, priemysel a živnosti atď., ako aj jeho syn Igor Makovický (1892 – 1949), riaditeľ Slovenskej banky v Bratislave. Ten sa odtiaľto aj s manželkou a deťmi neskôr odsťahoval do funkcionalistickej vily na Tajovského 24. V tomto období už bola rozparcelovaná aj záhrada a v roku 1925 na jej severnom konci na Palisádach prebiehala výstavba spomínaného Bytového domu zamestnancov Českej priemyselnej komory. V literatúre sa zvykne uvádzať rok 1924 ako rok dokončenia stavby, ale podľa novinového článku bolo ešte v roku 1925 okolo staveniska rozložené lešenie, na ktoré vyliezla mačka a keďže nevedela zliezť a intenzívne mňaučala, museli ju zniesť dolu hasiči. 

Trebitsch sa po čase druhý raz oženil a z Bratislavy sa odsťahoval. Nie je známe, kedy palác predal, ale bolo to niekedy v priebehu 20. rokov, lebo podľa adresára z roku 1930 už palác vlastnil Zemský zväz sociálnych a sociálno-zdravotných spolkov pre Slovensko. Vlastníkom sa stal zrejme okolo roku 1927 – 1928, keď už podľa dobovej tlače v paláci sídlil a 27. marca 1928 tam bol založený spolok Okresná pečlivosť o mládež pre mesto Bratislavu. Okrem toho v paláci v tom čase sídlilo aj niekoľko iných dobročinných, sociálnych a zdravotníckych spolkov a inštitúcií, napr. slobodomurársky spolok Philantropia, spolok Záchrana na ochranu žien a dievčat, miestny spolok Červeného kríža československého, Abstinentný zväz či Inštruktorát štátnej sociálnej pečlivosti na Slovensku. Počas 2. svetovej vojny sa v novembri 1939 rozhodlo o nasťahovaní Talianskeho kráľovského vyslanectva do paláca, čo sa zrealizovalo na jar 1940 po adaptačných prácach, pričom zväz sociálnych a sociálno-zdravotných spolkov sa presťahoval na Grösslingovú ulicu. Podľa adresára Verzeichnis der Mitglieder des diplomatischen Korps in Bratislava (1944) v ňom vtedy býval napr. letec Ludovico Censi (1895 – 1964), ktorý sa ešte počas 1. svetovej vojny v auguste 1918 zúčastnil spolu s Gabrielem D'Annunziom slávneho Letu ponad Viedeň. 

Panenská ulica (nem. Nonnenbahn), na dobovej mape mesta. (Zdroj: Archív BArožky)

Na konci vojny v paláci krátko sídlila časť veliteľstva Červenej armády, po vojne sa palác stal sídlom bulharskej základnej školy Christa Boteva (založená v roku 1948 na Mickiewiczovej ulici). V roku 1995 sa stala súkromnou školou, v roku 2003 ju napr. navštívil predseda bulharského parlamentu Ogňan Gerdžikov. S uspokojením konštatoval, že ani najmenšie deti bulharskej národnosti nielenže nič nezabudli zo svojho rodného jazyka, ale pôsobivým spôsobom rozvíjajú národné kultúrne tradície svojej domoviny. Deti za spevácke i tanečné vystúpenie na uvítanie krajana dostali darčeky – knihy a učebnice v bulharčine. Škola sa neskôr z paláca odsťahovala, dnes sídli na Záporožskej ulici pod názvom Bulharská základná škola a gymnázium Christa Boteva. V paláci škola istý čas koexistovala so ZUŠ Miloša Ruppeldta (založená v roku 1919 ako Hudobná škola pre Slovensko), ktorá sa sem nasťahovala v 90. rokoch z Františkánskeho námestia. Palác v roku 2009 prešiel čiastočnou obnovou, počas ktorej bola jeho ústredná sála pomenovaná Koncertnou sálou Oľgy Trebitschovej a na nádvorie bol vrátený jej pomník. Rozsiahle časti budovy po viac než 100 rokoch jej existencie však boli v dezolátnom stave a vyžiadali si generálnu rekonštrukciu, ktorú mesto realizovalo v rokoch 2022 – 24 podľa projektu Matúša Ivaniča. Po jej ukončení ostal palác rozdelený na 2 časti – jednu naďalej využíva ZUŠ, druhá je prístupná verejnosti ako kultúrne stredisko pod názvom Dom hudby.

Dnešná podoba paláca. (Foto: Peter Janoviček)

Je potešujúce, že sa palác s bohatou históriou podarilo citlivo zrekonštruovať a popri pamiatkových hodnotách v ňom udržať i živú prevádzku. Škoda, že to neplatí pre všetky bratislavské pamiatky.