Tematická prechádzka: Po stopách bratislavských korunovácií

Skôr ako sa nechali účastníci prechádzky viesť od Dómu sv. Martina bronzovými symbolmi koruny, zasadenými do dlažby, István Hornyák im poskytol stručný historický prehľad o tom, prečo a v akom období sa v Bratislave korunovácie konali. Zároveň upozornil na ich pevne stanovený priebeh v súlade s obyčajovým právom: korunovácia sa začala cirkevným obradom a pomazaním v katedrále za aktívnej účasti ostrihomského arcibiskupa, nasledovalo použitie korunovačných insígnií (predovšetkým svätoštefanskej koruny), svetská prísaha mimo mestských hradieb a napokon presun na korunovačný pahorok, kde panovník vytasil meč a švihol ním na štyri svetové strany. A hoci počas storočí dochádzalo v tomto smere občas k odchýlkam, bratislavské korunovácie prebiehali v podstate rovnako.

Účastníci tematickej prechádzky súhlasili s argumentom, že nie je možné podrobne priblížiť každú korunováciu, preto István Hornyák upriamil pozornosť na prvú z nich – na korunováciu kráľa Maximiliána v roku 1563 –, ako aj na korunováciu Márie Terézie, ktorej bola uhorská koruna nasadená na hlavu v roku 1741. Zároveň poukázal aj na fakt, že všetci panovníci korunovaní v Bratislave pochádzali z rodu Habsburgovcov, resp. z habsbursko-lotrinskej dynastie. 

Keďže po korunovácii Ferdinanda V. v roku 1830 sa už žiadne ďalšie korunovácie v Bratislave nekonali, korunovačný pahorok na brehu Dunaja sa stal nepotrebným, preto ho dalo mesto zbúrať, no sľúbilo postaviť na jeho mieste dôstojný pamätník pripomínajúci túto udalosť. Po niekoľkoročných ťahaniciach dostal zákazku na vytvorenie pamätníka prešporský rodák Ján Fadrusz, ktorý na počesť toho, že uhorské stavy na sneme v roku 1741 ponúkli kráľovnej „svoj život a krv“ v boji proti nepriateľovi ohrozujúcemu krajinu, vytesal z carrarského mramoru jazdeckú sochu Márie Terézie aj s dvomi vedľajšími postavami. Jedna z nich pravdepodobne znázorňovala samotného sochára ako bojovníka (husára) s prísnym pohľadom, ale s mečom skloneným k zemi, druhá bola postava uhorského šľachtica. 

István Hornyák bol nútený hovoriť o tom všetkom v minulom čase, pretože dielo bolo koncom októbra 1921 rozbité barbarskými ničiteľmi a dnes už žije len v spomienkach. Prechádzka možno vyvolala v prítomných istú nostalgiu po minulosti, v ktorej sa miešali udalosti vyvolávajúce pocity hrdosti aj hanby, radosti i smútku, udalosti skľučujúce aj povznášajúce. Na to sa snažila poukázať aj spomínaná tematická prechádzka.