Takto prevrátila moháčska porážka aj život obyvateľov Bratislavy

Tí, ktorí v sa nedeľu, 13-ho septembra spoločne prechádzali ulicami Bratislavy so sprievodcom a historikom Árpádom Korpásom, si mohli urobiť predstavu nielen o tom, aký obrovský vplyv mala porážka pri Moháči na rozvoj mesta ležiaceho pri západnej bráne Uhorska, ale aj o tom, ako táto bitka s tragickým koncom ovplyvnila život obyvateľstva.

Účastníci prechádzky

Je nepopierateľné, že Bratislava sa „dostala na mapu“ vďaka bitke pri Moháči, keďže práve sem ušla vdova po mladom panovníkovi Ľudovítovi II. (Jagelovskom), ktorý padol v bitke, kráľovná Mária, spolu so svojím dvorom a s klenotmi z budínskej pokladnice a práve tu pripravovala priestor pre svojho brata Ferdinanda Habsburského pred jeho nástupom na trón. Toho potom maďarské stavy verné Viedni v decembri 1526 na svojom zhromaždení vo františkánskom kláštore aj zvolili za kráľa – hoci v tom čase už mala krajina iného panovníka, Jána Zápoľského, ktorého len pár týždňov predtým zvolili iní veľmoži na sneme v Székesfehérvári. V čase, keď bolo potrebné čo najväčšmi sa zjednotiť a spoločne sa postaviť voči vonkajšiemu nepriateľovi, pokúšali sa teda mocní skôr ťažiť z chaotických pomerov a, samozrejme, každý sledoval vlastné záujmy. Táto vnútorná vojna aj priniesla smutný výsledok: pätnásť rokov po bitke pri Moháči Osmanská ríša zabrala Budín a stredné územia Uhorska, zatiaľ čo územie Uhorského kráľovstva, ktoré sa natrvalo dostalo pod nadvládu Habsburgovcov, sa zmenšilo na zlomok pôvodnej rozlohy.

Súčasne s tým však výrazne nadobudla význam Bratislava, ležiaca len asi sedemdesiat kilometrov od Viedne. Jednak preto, že tunajší hrad chránil cisárske mesto pred Turkami ako predsunutá základňa – už v roku 1529, počas prvého obliehania Viedne, spôsobili delá umiestnené na hradnom kopci značné škody tureckej flotile plaviacej sa po Dunaji. Na druhej strane ešte predtým, ako sa Budín dostal do tureckých rúk, boli do Bratislavy „preventívne“ presťahované najdôležitejšie vládne orgány, čo znamenalo, že sa stala novým hlavným mestom stále sa zmenšujúceho Uhorského kráľovstva a od roku 1563 aj korunovačným mestom. Pôvodne Viedeň tento stav vyhlásila za prechodný, napokon však pretrval takmer tri storočia, ešte dlho po vyhnaní Turkov. Habsburgovcom, ktorí si trvalo prisvojili Svätú korunu, veľmi vyhovovalo, že hlavné mesto Uhorska bolo len na skok (alebo na dostrel) od cisárskeho mesta…

Pokiaľ ide o Bratislavu ako o mesto, podobne ako územie krajiny sa zmenšila aj jeho rozloha – vojenskí inžinieri vyslaní z Viedne totiž bezprostredne po porážke pri Moháči usúdili, že z bezpečnostných dôvodov je na predmestiach za stredovekými mestskými hradbami potrebné všetko – od obytných domov a nemocníc až po kostoly – zrovnať so zemou, a to vrátane impozantného farského kostola sv. Vavrinca s desiatimi oltármi na dnešnom Námestí SNP. Toto ničenie malo dva dôvody: jednak bolo potrebné zabrániť tomu, aby sa nepriateľ v prípade obliehania votrel a našiel úkryt medzi múrmi niektorej kamenej budovy, a jednak bolo treba strážam na opevnených mestských hradbách zabezpečiť nerušený výhľad.

Výsledkom likvidácie predmestí a búrania obytných domov bolo, že sa do veľmi stiesneného stredovekého mestského jadra natlačilo približne šesťtisíc ľudí (medzi nimi aj mnohí utečenci), čo si prirodzene vynútilo nové architektonické riešenia. V 16. a 17. storočí sa aj v Bratislave objavili vysoké, viacposchodové kúrie a mestské paláce a obraz stredovekých ulíc sa zásadným spôsobom zmenil.

Árpád Korpás vo svojom typicky pútavom štýle priblížil poslucháčom politické, demografické, vojenské a urbanistické premeny, ktorých počiatky siahajú až k bitke pri Moháči, a svoje rozprávanie obohatil aj skvelo vybranými literárnymi ukážkami. Tie sa neniesli len v žalostnom a pochmúrnom tóne, ale viaceré boli aj vtipné, čo dokazuje, že nech už nás postihne akákoľvek tragédia, stále sa na sebe vieme zasmiať.