Príbeh pamätníka Theodora Edla

Prvú známu fotografiu pamätníka zhotovil fotograf Karl Körper pravdepodobne v deväťdesiatych rokoch 19. storočia. Vo svojom albume ju uchovala naša prababka Irma, dcéra Theodora Edla.  (Archív autorky)

Tiché spomínanie

„Keď sme v sobotu popoludní 14-teho zostúpili po romantickom chodníku, ktorý vedie od poľovníckej chaty na Kamzíku k Brnianskej ceste, zbadali sme v tmavom tichu lesa veľký veniec z tých najkrajších ruží, položený na Edlovom pomníku v tieni stromov. Boli to úradníci z Prešporskej I. sporiteľne, ktorí napriek hustému mrholeniu putovali k štýlovému kamennému pomníku, aby vyjadrili svetskú vďaku a hold na mieste, kde pred dvomi rokmi prestalo biť veľké srdce. Mlčky ho obkolesia, aby s vďačným pohľadom plným žiaľu spomínali, aby tu v kruhu úprimných obdivovateľov a priateľov volali po zvrátení neúprosnej smrti šľachetnej duše. Zamestnanci sporiteľne stratili svojho dobrodinca a otcovského priateľa Theodora Edla st., preto je ich pietna spomienka odrazom neutíchajúcej úcty. Možno mnohí z tých, ktorí mu vďačia za ešte viac, naňho už zabudli, no v srdciach skutočných priateľov spomienka na tohto výnimočného a obetavého filantropa žije ďalej,“ čítame na 2. strane novín Pressburger Zeitung zo 16. júna 1884.

Táto dobová správa osobného charakteru je prvým zdokumentovaným dôkazom existencie Edlovho pamätníka na Kamzíku. Ako vieme – a ako vyplýva aj z vyššie uvedenej spomienky –, na mieste tragickej udalosti ho dali vyhotoviť priatelia, obdivovatelia a spolupracovníci Theodora Edla.

Géza a László Berthovci (môj otec a ujo), pravnúčatá Teodora Edla, pri pamätníku; 1928 (Archív autorky)

Stalo sa, že 14. júna 1882 o 12-tej hodine napoludnie sa úradníci z Prešporskej I. sporiteľne vydali na spoločný výlet do lesov v okolí mesta. Pozvali naň aj svojho predsedu Theodora Edla. Na Železnej studničke sa naobedovali a potom sa v dobrej nálade zberali na spiatočnú cestu; domov sa rozhodli vrátiť cez vrch Kamzík. Spoločnosť sa rozdelila: jedna polovica si zvolila pohodlnejšiu, no vzdialenejšiu trasu od deviateho mlyna, Edl s pokladníkom sporiteľne Bernhardom Orthom šli po kratšej, no náročnejšej trase do kopca, živo diskutujúc o prenájme nového lodného mosta. Kráčali svižne, už takmer dosiahli vrchol, pred nimi sa črtala poľovnícka chata na Kamzíku, bolo načase spomaliť a vydýchať sa – spomínal Orth –, keď zrazu kráľovský radca Edl bez slova skolaboval. Vtedy už dorazil aj zvyšok výpravy. V nádeji, že ide len o mdlobu, odniesli Edla do poľovníckej chaty. Žiaľ, srdcový infarkt, ktorý ho postihol, sa ukázal ako smrteľný a ukončil jeho život.

Privolaný mestský lekár Dr. Kováts mohol skonštatovať už len smrť. Informovali o tom aj rodinu. Pán von Martinengo, veliteľ hasičského zboru, prišiel v noci na miesto, aby bezvládne telo previezol s pomocou pohrebnej spoločnosti na Hlavné námestie, kde ho v byte na 2. poschodí vystavili na katafalku.

O tri dni neskôr, 17. júna, vyhlásili úradníci Prešporskej I. sporiteľne zbierku na vybudovanie pamätníka na mieste, kde ich kolega a otcovský priateľ, kráľovský radca Edl vydýchol naposledy. Vyzbieralo sa 250 forintov, čo v dnešnej hodnote predstavuje približne 3 000 €.

Zimný pohľad na pamätník – fotografia Magdi, dcéry Lászlóa Berthu; 2002 (Archív autorky)

Theodor (Tivadar) Edl sa narodil v roku 1815 v Prešporku do rodiny vážených občanov mesta (jeho ujo Michal Alojz bol mestský radca a stál pri zrode Prešporského kasína) – ako syn Anny (dcéry viedenského obchodníka) a Františka Xavéra. Jeho otec a ujo prevádzkovali na Hlavnom námestí obchod s plátnom a módnym textilom U bielej holubice, ktorý zdedili po svojom otcovi. To predurčilo aj Theodorovu cestu: doma vyštudoval obchod a v Terste nadobudol praktické skúsenosti. Mal iba 20 a 22 rokov, keď po otcovej a ujovej smrti prevzal a ďalej budoval obchod s plátnom, vlnou a módnym textilom. Okrem toho prevádzkoval vlastnú banku a zmenáreň.

TIVADAR EDL (1815-1882) (OZ BArožky)

Pôvodný Edlov dom na Hlavnom námestí 5. (OZ BArožky, zbierka: L. Kalman)

V roku 1844  sa podieľal na založení Mlynskodolinskej účastinnej spoločnosti, ktorá vznikla s cieľom intenzívne využívať silu potoka Vydrica; Edl bol zvolený za jej pokladníka.

V roku 1863 sa mešťania formujúci osud Prešporka rozhodli založiť Dobrovoľný hasičský zbor, aby tým zvýšili bezpečnosť v meste. Theodor Edl so svojím priateľom Heinrichom Justim a šermiarskym majstrom Ferdinandom Martinengom vypracovali jej stanovy.

Dňa 29. augusta 1869 Edl ako predseda zakladajúceho výboru stál pri zrode stavebného spolku. Jeho hlavným cieľom bolo uspokojovať potreby klientov výstavbou pohodlných obydlí. Za predsedu bol zvolený Heinrich Justi; Edl sa stal jeho zástupcom a neskôr predsedom. Základné imanie spolku tvoril bývalý prepoštský pozemok medzi Kozou bránou a Telocvičnou ulicou (dnes Zochova), ktorý dal rozparcelovať a vybudovať na ňom ulicu, ktorá bola neskôr pomenovaná po ňom.

Od roku 1871 pôsobil Theodor Edl aj ako predseda Priemyselnej a obchodnej komory. Zasadzoval sa za reguláciu a výstavbu dunajského nábrežia medzi Devínom a bratislavským Zimným prístavom, resp. obcou Gönyű. Svoj návrh riešenia, ktorý podporil aj minister obchodu József Szlávy, už predtým predložili ministerstvu dopravy v Pešti.

Budova Priemyselnej a obchodnej komory (OZ BArožky)

Edl istý čas zastával aj post predsedu finančného výboru Prešporka. V Pešti zastupoval záujmy svojho rodného mesta, presadzoval výstavbu železnice, trvalého mosta a divadla.

Aktívne sa zapájal do spoločenského života a výraznou mierou sa zaslúžil o  kultúrny rozvoj mesta: bol aktívnym členom Prešporského okrášľovacieho spolku, Prešporského spevokolu, Cirkevného hudobného spolku pri Dóme sv. Martina a ďalších kultúrnych inštitúcií. Predsedal Prešporskému streleckému spolku a v roku 1865 bol zvolený za predsedu Mužského spevokolu. Patril k mecénom umenia, ktorému sa aj aktívne venoval. Svojho synovca Alexandra Liezena-Mayera (Győr, 1839 – Mníchov, 1898), ktorý sa neskôr preslávil ako maliar a ilustrátor, podporoval v štúdiách na Akadémii výtvarných umení vo Viedni.

Dobové zdroje informácií – noviny Pressburger Zeitung a Westungarischer Grenzbote – podrobne informovali o pohrebe Theodora Edla, o. i. zverejnili mená osôb, ktoré sa zúčastnili na poslednej rozlúčke v zastúpení rôznych mestských inštitúcií, združení a spolkov, ale aj mená ďalších významných osobností mesta. Žiaľ, v dobovej tlači, ktorú máme k dispozícii v digitalizovanej podobe, sme nenašli žiadnu zmienku o tom, kedy bol Edlov pamätník na Kamzíku dokončený – a táto informácia sa nezachovala ani v našej rodine. Čo však vieme, že 14. júna 1884 (ako to vyplýva aj z článku citovaného v úvode tohto príspevku), v deň druhého výročia Edlovho úmrtia, už existoval.

Pomník tvorí podstavec z lomového kameňa, na ktorom je osadená žulová kocka so špicatým zakončením. Je na nej vytesaný nápis: „TIVADAR EDL / 14. jún 1882 / na pamiatku / jeho náhlej smrti / na tomto mieste / v kruhu svojich priateľov.“ („EDL TIVADAR / 1882. június 14. / barátai körében / e helyen történt / rögtöni halálának / emlékéül.“). Miesto pripomínajúce tragickú udalosť navštevovali a navštevujú aj jeho potomkovia a ďalšie generácie rodiny.

S nástupom 21. storočia pamätník výraznou mierou poškodil zub času: narušil jeho podstavec, žulový povrch zmenil farbu, okraje sa odštiepili, písmená na nápise sa ošúchali a stali sa ťažko čitateľnými. Preto sme sa ho rozhodli opraviť na náklady rodiny.

Podnikla som potrebné prípravné opatrenia, zistila som, aké povolenia budeme na obnovu pamätníka potrebovať. Reštaurátorské práce sme plánovali rozbehnúť na jar tohto roka.

Ale v novembri 2024 rodinu čakalo milé prekvapenie: Magdi Barta Bertha dostala e-mail od Marcela Seleckého, projektového manažéra Mestských lesov v Bratislave, v ktorom jej oznámil, že pomník dali na vlastné náklady odborne opraviť reštaurátorom Jakubom Kachútom. Pre informáciu nám zaslal aj kompletnú dokumentáciu o priebehu reštaurátorských prác. Na základe fotografií sme tak mohli dodatočne, krok za krokom, sledovať jednotlivé etapy premeny z poškodeného stavu, ktorý nastal počas uplynulých stopäťdesiatich rokov, po „nový šat“. Nakoniec  s ohľadom na dnešné potreby, ale s rešpektom k pôvodnému pamätníku – bola vedľa pamätníka umiestnená estetická slovensky písaná tabuľa, ktorá informuje o osobe Tivadara Edla a jeho rozmanitých aktivitách v prospech nášho mesta.

Zrekonštruovaný Edlov pomník. (Foto:Jakub Kachút )

Veľmi oceňujeme príkladné zreštaurovanie pamiatky na území mesta, ktorá je spojená s históriou Bratislavy i našej rodiny. Naše poďakovanie patrí všetkým ľuďom, ktorí sa na projekte podieľali, tým, ktorí o ňom rozhodovali, organizátorom a reštaurátorovi za záchranu tohto hodnotného pamätníka.

Mária Orbán Bertha