Od prízvuku k pamäti mesta. Debata o maďarčine v Bratislave otvorila príbehy o identite, strachu, návratoch a každodennej viacjazyčnosti.

Jazyk ako rodinný príbeh

Všetci traja hostia, ako aj moderátorka Eva Bolemant, pochádzajú z rodín, v ktorých sa jazyky nejakým spôsobom prelínali, mizli alebo vracali.

Anikó Dušíková vyrastala v Leviciach, kde sa jej viacjazyčnosť zdala prirodzená. Chodila do slovenskej škôlky, potom do maďarskej školy, hrala sa s deťmi v panelákovom dvore a dlho si nevšímala, kto hovorí ktorým jazykom. Zlom prišiel, keď mala deväť rokov a kamarátka jej odmietla požičať nový kočík. Odpoveď si pamätá dodnes.

„Kočík ti nepožičiam. Moja mama mi povedala, že ty si Maďarka a z teba nič nebude,“ zacitovala kamarátku.

Práve táto skúsenosť ju priviedla k tomu, aby si uvedomila silu jazykov.

„To bol taký moment, keď som si začala všímať, že ľudia hovoria rôznymi jazykmi a že ovládať tie jazyky je veľmi dôležité,“ povedala. Negatívna skúsenosť sa tak zmenila na motiváciu. Vedome sa začala usilovať učiť sa jazyky, ktoré ju obklopovali, komunikovať v nich a čítať v nich.

Jozef Tancer si pamätá dva silné momenty, keď si vo svojom živote uvedomil viacjazyčnosť. Prvý bol negatívny. Keď mal tri alebo štyri roky, rodina sa presťahovala do Bratislavy a mama sa s ním rozhodla začať hovoriť po maďarsky.

„Pamätám si, ako som bol z toho šokovaný. Zrazu sa mi nepáčilo, že moja mama hovorí inak,“ spomínal. Rodičia napokon ustúpili. „Povedali si, že nechajme to tak, ono sa to nejako dostaví samé. Nedostavilo. Samé sa to nedostaví.“

Druhý zážitok bol opačný. Ako dvanásťročný bol v pionierskom tábore vo východonemeckom Schwerine. Páčilo sa mu tam jedno dievča, ktoré poštípala včela. Zo slovenských detí práve on vedel, že ocot sa po nemecky povie Essig.

„Bol som jediný, kto vedel ísť do kuchyne, vypýtať ocot a doniesť ho. Vtedy si ma všimla. Uvedomil som si, že viem niečo, čo iní nevedia. Oplatí sa vedieť jazyk.“

Lucia Molnár Satinská naopak vyrastala ako jednojazyčné slovenské dieťa, aj keď ju Eva Bolemant predstavila ako starú Prešporáčku. 

„Ja úplne neviem či som. Ak som stará Prešporáčka, tak z vlastného rozhodnutia a zo vzdoru,“ povedala. 

Jej otec, herec a spisovateľ Július Satinský, sa tiež pokúsil hovoriť s ňou a bratom po maďarsky, keď mala približne štyri roky. Vtedy ho úplne odmietli a odvtedy sa už znova nepokúsil.

„Bol takzvaný zlyhaný rodič. Maďarčinu nám neodovzdal,“ povedala.

Maďarčinu sa začala učiť až ako pätnásťročná. Až neskôr zistila, že niektoré slová, ktoré doma považovala za rodinné výrazy, boli v skutočnosti maďarské.

Kedy sa objavila maďarčina v Bratislave?

Bratislava sa rada opisuje ako viacjazyčné mesto. V jej dejinách sa stretávala slovenčina, nemčina, maďarčina, čeština, jidiš, chorvátčina či rómčina. Dnes k nim pribudla angličtina, ukrajinčina alebo ruština.

Otázka, kedy sa v Bratislave objavila maďarčina, znie na prvý pohľad ako jednoduchá historická téma. Lucia Molnár Satinská, ktorá nedávno vydala knihu Maďarčina v Bratislave, túto otázku nemá rada. Upozorňuje, že podobné otázky sa ľahko menia na „preteky“ o to, kto bol v meste prvý a kto má väčší nárok nazývať sa pravým Bratislavčanom či Prešporákom.

Podľa nej je preto presnejšie pozerať sa na Bratislavu ako na priestor stáročného spolužitia rôznych jazykov a komunít. Maďarčina v ňom nebola neskorým alebo cudzím prvkom, ale jednou z vrstiev mesta, ktoré sa formovalo na kontakte rôznych etník, politických mocí a kultúrnych tradícií.

Ak sa však pýtame na najstaršie doložiteľné stopy, maďarčina sa na území dnešnej Bratislavy mohla používať už v 10. storočí. Svedčia o tom kroniky a anály, ktoré spomínajú starých Maďarov v súvislosti s týmto priestorom, vrátane udalostí spätých s bitkou pri Bratislave z roku 907.

Maďarčina sa tak popri nemčine, slovenčine a ďalších jazykoch stala jedným z jazykov každodennosti, úradného života, školstva, rodín aj verejného priestoru. Je súčasťou širšieho príbehu mesta, ktorého identita nikdy nestála na jednom jazyku. Menila sa podľa politických hraníc, demografických pohybov aj spoločenskej atmosféry. Niekedy bola prirodzená a počuteľná, inokedy vytláčaná do súkromia. No z mesta nikdy úplne nezmizla.

Podľa Lucie Molnár Satinskej je oveľa zaujímavejšie než skúmať, kedy sa maďarčina objavila v Bratislave po prvý raz, sledovať stáročia spolužitia. Príbehy jednotlivcov, ktoré sa za historickými udalosťami skrývajú, najlepšie ukazujú, čo znamenalo hovoriť po maďarsky či po nemecky.

Povojnové mlčanie

Po druhej svetovej vojne sa v mnohých nemeckých a maďarských rodinách prestalo s deťmi hovoriť jazykom predkov. Niekedy zo strachu, inokedy z pragmatizmu, často s cieľom chrániť deti.

Lucia Molnár Satinská upozornila, že o tomto období sa na Slovensku stále vie a hovorí málo.

„My si často myslíme, že vieme, ako to bolo, ale veľmi často nevieme,“ povedala.

V roku 1945 boli zrušené školy s maďarským vyučovacím jazykom. Čiastočne sa obnovili v roku 1948, niektoré až neskôr. Suché fakty však podľa Molnár Satinskej nevystihujú rodinnú realitu.

„Predstavte si, že vaše dieťa je druhák na základnej škole, zrušia tú školu, okamžite musí chodiť do slovenskej školy a o tri roky môže ísť naspäť do maďarskej. Čo urobíte ako rodič?“

Pripomenula príklad z Podunajských Biskupíc, kde rodičia po zatvorení maďarských škôl odmietali poslať deti do slovenskej školy. Deti niekoľko týždňov do školy nechodili. Keď sa neskôr maďarská škola obnovila, rodičia ich už nechceli prepisovať späť. Deti však samy začali chodiť do maďarskej školy a rodičia sa to dozvedeli až po čase.

„To bol zase vzdor tých detí, ktoré sa samy rozhodli, že chcú chodiť do tej maďarskej školy,“ povedala Molnár Satinská.

Jozef Tancer pripomenul, že v prípade nemčiny prinieslo isté uvoľnenie až rozdelenie Nemecka. Po vzniku NDR sa časť Nemcov zrazu v oficiálnom jazyku režimu prestala vnímať výlučne ako nepriateľská skupina.

„Tí dobrí Nemci boli NDR, naši komunistickí bratia,“ povedal Tancer.

Inštitucionálny tlak podľa neho poľavil, postupne sa vracali aj štátne občianstva, no neznamenalo to návrat k plnohodnotnému verejnému životu nemeckej menšiny. Školy ani spolková činnosť sa v pôvodnej podobe neobnovili.

Podobnú skúsenosť prerušenia jazyka opísala aj Anikó Dušíková. V jej prípade sa odohrala priamo v rodine. Až spätne si uvedomila, že jej stará mama nevedela dobre ani po maďarsky, ani po slovensky preto, lebo bola pôvodom Nemka. Po druhej svetovej vojne sa však nemčina v rodine stala jazykom, ktorý nebolo bezpečné alebo vhodné používať.

„Moja babka si zvolila mimikry,“ povedala Dušíková. „Bola na Slovensku žijúca Maďarka, ktorá nevedela síce ani dobre po maďarsky, ani dobre po slovensky, ale pre istotu nehovorila ani po nemecky.“

Nemčina sa tak v rodine zachovala skôr ako skrytá, potlačená vrstva identity. Dušíková až neskôr pochopila, že časť rodiny z otcovej strany bola nemecká.

„Pre mňa je nemčina hľadaním tej časti identity, ktorá bola popieraná alebo ku ktorej sa nepriznali,“ povedala. Až rok pred smrťou jej otec prezradil, že jeho mama sa s ním v detstve rozprávala po nemecky, no po vojne to prestalo. Rodina si podľa Dušíkovej napokon pragmaticky rozdelila identity: z tety sa stala Slovenka, z otca Maďar.

Keď sa samozrejmosť stane predmetom výskumu

Viacjazyčnosť Bratislavy sa vedecky začala intenzívnejšie skúmať až vtedy, keď už prestávala byť prirodzenou samozrejmosťou.

„Často začíname skúmať niečo až vtedy, keď to prestáva byť samozrejmé,“ poznamenal Tancer.

Prvé práce o jazykových pomeroch v častiach Bratislavy vznikali už v období prvej republiky. Nešlo však ešte o výskum viacjazyčnosti ako takej, skôr o opis dialektov či jazykových pomerov.

Lucia Molnár Satinská pripomenula, že veľký výskum jazykov slovenských miest v 60. rokoch Bratislavu obišiel. Bola príliš jazykovo zmiešaná a výskumný rámec, ktorý sledoval slovenčinu medzi spisovnosťou a nárečím, si s ňou nevedel poradiť.

Anikó Dušíková upozornila, že v medzivojnovom období bola viacjazyčnosť živou témou médií. Prvá československá republika mala demokratickú ústavu a menšinové jazyky sa mohli používať tam, kde ich hovoriaci presiahli 20 percent obyvateľstva. Pre bratislavských Maďarov však nebol zlomový iba rok 1918, ale aj začiatok 30. rokov, keď po sčítaní ľudu klesol počet obyvateľov hlásiacich sa k maďarčine pod túto hranicu.

„Začiatkom 30. rokov sa odstraňovali trojjazyčné nápisy a názvy ulíc,“ povedala Dušíková.

Zaujímavým paradoxom podľa nej bolo aj to, že tradičné názvy mesta, teda Požoň, Pressburg a Prešporok, sa prestali oficiálne používať, pretože Bratislava bola vyhlásená za nepreložiteľný názov.

Dvojjazyčnosť nie je romantika, ale práca

Otázka jazykov sa prenáša aj do rodín, kde rodičia riešia, ktoré jazyky deťom odovzdať a ako. Jozef Tancer so svojimi deťmi od začiatku hovoril po nemecky. Keď jeho najmladšia dcéra dovŕšila osemnásť rokov, myslel si, že jeho úloha sa skončila.

„Ja som si vždy myslel, že vydržím do 18 rokov,“ povedal s humorom. Lenže deti chceli v nemčine pokračovať. „Zvykli si so mnou hovoriť po nemecky.“

U Anikó Dušíkovej sa v rodine prelína slovenčina, maďarčina a nemčina. Má tri dcéry a štyri vnučky. Slovenčina podľa nej vstúpila do života jej detí najmä cez ihrisko. Keďže s nimi bola často vonku, dohodli sa, že na ihrisku, kde ostatné deti nevedeli po maďarsky, budú hovoriť po slovensky. Maďarčina zostávala rodinným jazykom a nemčina sa pridala ako ďalšia dôležitá vrstva identity.

Dušíková spomínala, že počas mečiarizmu, keď atmosféra voči maďarčine na verejnosti nebola vždy priaznivá, sa nemčina stala ich akýmsi „tajným jazykom“. V električkách a trolejbusoch si podľa nej viackrát vypočuli nepriateľské poznámky voči maďarčine. Preto si s dcérami vytvorili vlastné pravidlo: na ihrisku po slovensky, vo verejnej doprave po nemecky. Tento jazykový kód v rodine napokon zostal. Dve staršie dcéry neskôr študovali germanistiku.

Viacjazyčnosť sa u Dušíkovej prenáša aj na ďalšiu generáciu. Jedna z jej vnučiek vyrastá v dvojjazyčnej rodine a prirodzene ovláda maďarčinu aj slovenčinu. Najstaršia vnučka žije v Budapešti, no rodina sa rozhodla, že bude chodiť do slovenskej školy, aby sa naučila po slovensky. Dušíková to vníma ako spôsob, ako jej ponechať otvorený aj slovenský priestor, aby sa v budúcnosti mohla vrátiť na Slovensko bez toho, že by komunikovala len cez angličtinu.

Lucia Molnár Satinská, ktorá s manželom vychováva dve deti slovensko-maďarsky, hovorila najmä o praktickej náročnosti dvojjazyčnej výchovy. Podľa nej sa často idealizuje predstava „jeden rodič, jeden jazyk“, no rodiny nežijú vo vákuu. Do toho, aké jazyky dieťa používa, vstupuje škola, krúžky, kamaráti, širšia rodina aj každodenná únava rodičov.

„Chceme tým deťom dať podnety v obidvoch jazykoch, ale reálne ten deň má len 24 hodín,“ povedala Molnár Satinská. Podľa nej sa nedá dosiahnuť, aby dieťa žilo každý deň presne dvanásť hodín po slovensky a dvanásť hodín po maďarsky. Vyrovnaná dvojjazyčnosť preto nevzniká automaticky, ale vyžaduje vedomé úsilie.

„Dosiahnuť vyrovnanú dvojjazyčnosť vyžaduje určitú rodičovskú námahu,“ povedala.

Práve preto dnes lepšie rozumie rodičom, ktorí to vzdajú. Nie preto, že by jazyk nepovažovali za dôležitý, ale preto, že riešia aj iné životné problémy a dvojjazyčnosť nemusí byť ich jedinou métou. Zároveň však dodala, že pre ňu ako jazykovedkyňu zostáva dvojjazyčná výchova jedným z najvyšších cieľov. Aj preto sa jej chce venovať aj výskumne.

Maďarčina ako reflex

Všetci protagonisti sa zhodli, že keď idú mestom a počujú maďarčinu, automaticky zbystria.

„Otáčam sa, mapujem,“ povedala Anikó Dušíková.

Podobne reaguje aj Jozef Tancer, ktorý to nazval profesionálnou deformáciou.

„Pokiaľ sú to tieto regionálne jazyky, maďarčina a nemčina, tiež sa vždy pozriem, kto to je, či sa náhodou nepoznáme.“

Molnár Satinská opísala situácie z ihrísk, kde sa jej deti s radosťou prihovárajú cudzím deťom po maďarsky, hneď ako zistia, že jazyk poznajú.

Maďarčina v Bratislave teda nie je len jazyk minulosti, aj keď nie je všadeprítomná ako kedysi a ani nie je samozrejmá pre všetkých. Aj jazyková krajina mesta sa mení. 

Lucia Molnár Satinská to ukázala na besiedke v škole s vyučovacím jazykom maďarským na Dunajskej ulici, kam chodia jej deti. Pri príležitosti Dňa matiek tam deti recitovali básničky v jazyku svojich mám: väčšina po maďarsky, niektoré po slovensky, jedno dokonca po taliansky.

„To bola živá dnešná viacjazyčná Bratislava,“ povedala.