O jednej významnej návšteve v Prešporku

Pred niekoľkými rokmi som po niečom pátral v dobovej tlači a pritom som – ako to už býva – natrafil na úplne nesúvisiacu informáciu, ktorá sa ukázala natoľko závažná, že ihneď uchvátila všetku moju pozornosť. Denník Pressburger Zeitung 12. septembra 1874 uverejnil krátku správu:

„V našom meste sa včera a dnes zdržiaval preslávený historik Dr. Th. Mommsen, profesor na univerzite a tajomník akadémie vied v Berlíne. Je na výskumnej ceste za novoobjavenými rímskymi nápismi v Uhorsku, ktoré chce vydať ako doplnok svojho veľkého epigrafického diela. Prezrel si mestské múzeum a okrem toho pátral po rímskych nápisoch, ktoré sa pred rokmi nachádzali v Prešporku. V záhrade Szuboritsovho domu na Dunajskej ulici sa našiel ešte jeden nápis, ktorý už svojho času zhodnotil bádateľ antiky Rómer. Dnes ráno profesor Mommsen pokračoval v ceste do Ostrihomu.“

Theodor Mommsen, 1817 – 1903. (Zdroj: Wikimedia Commons)

Po jej prečítaní som ostal zaskočený, keďže Mommsenova návšteva mi dovtedy nebola známa zo žiadnych sekundárnych prameňov. Bratislavu – Prešporok – navštívilo v 19. a začiatkom 20. storočia niekoľko významných postáv vedy – napríklad Alfred Brehm, Ármin Vambéry alebo Thomas Alva Edison, ale Mommsen? To bola pre mňa novinka. Theodor Mommsen bol Nemec – narodil sa v roku 1817 v Gardingu a v rokoch 1838 – 43 študoval na univerzite v Kieli, pričom sa z neho stal romanista. Rímske právo, no predovšetkým dejiny, sa stali celoživotným predmetom jeho výskumu, pričom sa významne angažoval aj na poli epigrafie: svoju jazykovú erudíciu – ovládal latinčinu i gréčtinu – využíval na identifikáciu a lúštenie nápisov z rímskych čias, za ktorými cestoval po celej Európe. V akademickej sfére vystriedal niekoľko pôsobísk, až sa na dlhší čas usadil v Berlíne, kde učil na univerzite a stal sa aj členom tamojšej akadémie vied. Práve z jej poverenia začal zostavovať monumentálne prelomové dielo Corpus Inscriptionum Latinarum, ktoré ako prvé svojho druhu katalogizovalo zachované latinské nápisy z čias a územia bývalej Rímskej ríše. Viaczväzkové dielo obsahujúce desaťtisíce nápisov bolo dopĺňané aj v priebehu 20. storočia a dodnes je považované za referenčné na poli epigrafie. Za Mommsenovo opus magnum sú považované niekoľkozväzkové Rímske dejiny (Römische Geschichte) zacielené predovšetkým na obdobie Rímskej republiky. Získali si takú širokú popularitu medzi odbornou i laickou verejnosťou, že za ne v roku 1902 obdržal Nobelovu cenu za literatúru. Ocenenie v tom čase vyvolalo kontroverziu, keďže Rímske dejiny boli vedeckým dielom a nie krásnou literatúrou, no komisia si svoje rozhodnutie obhájila, pričom Mommsena označila za najväčšieho žijúceho historiografa a vyzdvihla jeho zásluhy o popularizáciu dejín, ako aj literárnu hodnotu diela. Slávou i úspechmi ovenčený Mommsen zomrel zakrátko, v roku 1903 v Charlottenburgu (dnes súčasť Berlína). Takýto učenec teda v roku 1874 navštívil aj naše mesto, a preto som sa chcel o jeho pobyte dozvedieť čo najviac. Ako dôvod návštevy noviny uviedli výskumnú cestu za novoobjavenými rímskymi nápismi v Uhorsku, ktoré chcel vydať ako doplnok svojho veľkého epigrafického diela. Nebolo pochýb, že veľkým epigrafickým dielom bol myslený Corpus..., z ktorého v tom čase už bolo vydaných niekoľko zväzkov. Detailnejšie odôvodnenie jeho cesty som našiel v zahraničnej dobovej tlači:

„Ako je známe, Mommsen bol berlínskou akadémiou poverený vydaním rozsiahleho diela Corpus inscriptionum latinarum, ktorého niekoľko zväzkov už vyšlo a ktoré sa zaoberá aj rímskymi starožitnosťami v miestnom Národnom múzeu (v Budapešti, pozn. JV), ktoré sa tešia veľkému uznaniu vedcov. Medzitým i francúzsky vedec Ernest Desjardins vydal z poverenia uhorskej vlády skvelé dielo o týchto zbierkach. Desjardins si pomyslel, že by bolo dobré kritizovať nemeckého vedca za to, že vo svojej epigrafickej práci veľmi neúplne spracoval rímske starožitnosti Uhorska, pričom uviedol, že Mommsen zabudol zahrnúť dôležité pamätné kamene a iné nesprávne interpretoval. Celkovo sa dielu „Corpus inscriptionum“ vytýka 160 chýb. Mommsen, ktorý sa zvyčajne vyhýba polemikám, musel tentoraz urobiť výnimku zo svojich zvyklostí, jednak preto, že ide o dielo vydané v mene Berlínskej akadémie, a jednak preto, že Desjardinsove poznámky sa nesú v mimoriadne provokatívnom tóne. Nedávna návšteva nemeckého vedca tu mala okrem revízie a doplnenia jeho predchádzajúcich poznámok aj za cieľ zozbierať materiál na polemiku proti Desjardinsovi.“

Stará radnica na Hlavnom námestí. (Zdroj: zbierka Juraj Horváth)

Keď mi už bol jasný dôvod Mommsenovho príchodu, chcel som ako vlastivedný sprievodca presne identifikovať miesta, ktoré v Bratislave navštívil. V krátkom novinovom článku boli spomenuté dve lokality, z nich prvá bola jednoznačná – mestské múzeum, dnes Múzeum mesta Bratislavy, ktoré sa od svojho založenia v roku 1868 nachádza v budove Starej radnice na Hlavnom námestí 1. Ťažším orieškom sa ukázal „Szuboritsov dom na Dunajskej ulici“, v ktorého záhrade sa nachádzal rímsky nápis. Pri pátraní som sa na chvíľu dostal do slepej uličky, no vtedy ma nadšenkyňa pre starú Bratislavu Ing. arch. Michaela Grossmannová upozornila na zborník Prešporok a okolie (Pozsony és környéke) zostavený v roku 1865 pri príležitosti putovného zhromaždenia uhorských lekárov a prírodovedcov konaného v Prešporku (mimochodom, ako hosť sa na ňom zúčastnil iný významný vedec, český lekár Jan Evangelista Purkyně). Do zborníka venovanému histórii Prešporka prispelo niekoľko domácich učencov, medzi nimi i Floridus Rómer, ktorý v štúdii Archeologické pamiatky Prešporka uviedol:

„A predsa sa v Prešporku nenašli zatiaľ žiadne rímske pamiatky s výnimkou kameňov v záhradách Szuboritsovho domu na Dunajskej 144 a domu Karola Feiglera na Kozej 352, ale ani u tých nie je isté, či sú pôvodné, pravdepodobne sem boli prenesené z druhej strany Dunaja."

Keď som už poznal dobové popisné číslo domu, nedalo veľa práce určiť jeho súčasnú adresu. Po prečíslovaní v roku 1879 dom obdržal číslo 26 a od posledného prečíslovania v roku 1975 nesie číslo 22. Toto zistenie ma milo prekvapilo, keďže domu sa ako jednému z mála darí unikať masívnemu búraniu a prestavbám, ktoré na ulici prebiehajú od 20. storočia dodnes. A jeho neskoroklasicistická fasáda naznačovala, že by mohol naozaj pamätať Mommsenovu návštevu. Tento predpoklad potvrdil riaditeľ Mestského ústavu ochrany pamiatok dr. Ivo Štassel, na ktorého som sa obrátil so žiadosťou o presnejšie datovanie domu:

„...na predmetný objekt u nás stavebno-historický výskum založený nemáme, ani sme ho neskúmali. Môžem preto vychádzať iba z architektonického stvárnenia fasády. Objekt prešiel evidentne nedávno obnovou, takže niektoré detaily na fasáde už zanikli. Aj tak sa dá podľa rozvrhu priečelia a zachovaného tvaroslovia povedať, že vznikol v období neskorého klasicizmu, čiže v 50. až 60. rokoch 19. storočia. Podľa výškového usporiadania podlaží usudzujem, že dom vznikol v uvedenom období ako novostavba a nie ako prestavba staršieho domu.“

Dunajská ulica, druhý sprava Szuboritsov dom. (Zdroj: zbierka Juraj Horváth)

Dom do 60. rokov 19. storočia datoval aj historik umenia dr. Peter Buday, na ktorého som sa v tejto veci taktiež obrátil. Tým bola úloha vyriešená a možno konštatovať, že Mommsen okrem Starej radnice navštívil aj dom na Dunajskej 22, ktorý tým nadobúda na svojom význame. Ostáva ešte zodpovedať, či Mommsen, ktorý okrem Prešporka navštívil aj Budapešť, Ostrihom, Záhreb a iné uhorské mestá, našiel dostatok materiálu na svoju apologetiku v spore proti Desjardinsovi. Podľa zachovaných správ v dobovej tlači sa zdá, že jeho cesta bola úspešná:

„Mommsen, ktorý pri tejto príležitosti podrobil miestne starožitnosti obzvlášť pozornému a svedomitému pozorovaniu, dospel k záveru, že Francúz pri svojej kritike postupoval veľmi neopatrne. Medzera, ktorú podľa neho v nápisoch našiel, v skutočnosti neexistuje, a keby Desjardins vykonal menej povrchné skúmanie, zistil by, že Mommsen síce zahrnul všetky nápisy, ale usporiadal ich vo svojej práci nie podľa toho, kde sa uchovávali, ale podľa toho, kde sa našli, takže Desjardins by zoznam pamätných kameňov, ktoré márne hľadal pod hlavičkou Pešť, určite našiel, keby venoval potrebnú pozornosť systému začlenenia, ktorý Mommsen dodržiaval. Pokiaľ ide o chybné čítanie, Mommsen tvrdí, a miestni archeológovia s ním súhlasia, že zaznamenal len to, čo bolo na kameni skutočne napísané, zatiaľ čo Desjardins doplnil čitateľné fragmenty čiastočne podľa analógie, ale čiastočne aj podľa podnetov svojej fantázie.“

V septembri uplynulo 150 rokov od návštevy Theodora Mommsena v Bratislave, doteraz opomínanej, no veľmi vzácnej, pretože umožnila nášmu mestu hostiť jednu z najväčších postáv súdobej vedy i literatúry.

Ján Vyhnánek

Ďakujem Michaele Grossmannovej za upozornenie na zborník Prešporok a okolie, Magdaléne Vyhnánkovej za preklad maďarského textu a Ivovi Štasselovi a Petrovi Budayovi za pomoc pri datovaní domu na Dunajskej ulici.