Nemocnica Staré Mesto. "Tá skutočná hodnota nie je realitná, ale verejná."

Príbeh budovy na severnom konci Mickiewiczovej ulice sa začal písať v roku 1857. Práve vtedy sa rozhodlo, že Uhorská krajinská nemocnica bude situovaná v blízkosti Blumentálskeho kostola. V tých časoch sa táto časť mesta označovala ako “Virágvölgy,” čo v preklade znamená Kvetná dolina, a okrem pár prízemných domov tu nestálo nič mimoriadne. Dnešná Mickiewiczova ulica sa v polovici 19. storočia nazývala Felső Keresztutca, teda Horná Krížna ulica.

Jedna z najvýznamnejších v Uhorsku

Nemocnicu začali stavať podľa projektov prešporského architekta Ignáca Feiglera ml. a trvalo až 7 rokov, kým ju definitívne odovzdali do užívania. Stavebné náklady predstavovali 300 000 zlatých, z čoho časť bola krytá z výťažku štátnej lotérie, zvyšok hradil krajinský zemský fond. Slávnostného otvorenia sa dočkala 29. októbra 1864. 

Pri príležitosti 50. výročia založenia nemocnice vydal v roku 1906 Bratislavský lekársko-prírodovedecký spolok pamätnicu, kde autori Jakab Fisher, Tivadar Ortvay a Károly Polikeit poodhalili viacero zaujímavých detailov z vtedajšieho fungovania nemocnice.

Kráľovská nemocnica vtedy pozostávala z jednej hlavnej a dvoch postranných budov. V roku 1867 bola plne vybavená 382 lôžkami s 5 oddeleniami: interná medicína, oddelenie dermatológie, chirurgia a pôrodníctvo, oftalmológia a oddelenie duševných chorôb. Vo vestibule následne vznikla riaditeľňa. Izby v suteréne sa využívali pre chorých, mohlo tu ležať 56 osôb. Na prvom poschodí umiestňovali chorých s vnútornými zraneniami, na druhom bolo 50 postelí pre chorých na syfilis a kožné choroby. V strednej budove bola umiestnená kaplnka, oddelenie pre očné choroby, na prvom poschodí potom oddelenie pre rodičky.

Od samého začiatku plnila inštitúcia nesmierne dôležitú úlohu v zdravotníckom systéme Uhorska. Dokazuje to aj počet pacientov, ktorý sa postupom času neustále zvyšoval. Medzi rokmi 1884 a 1903 sa takmer zdvojnásobil. V dôsledku toho musela byť nemocnica už od 80. rokov 19. storočia postupne modernizovaná a rozširovaná. Zatiaľ čo v roku 1894 tu bolo 400 lôžok, v roku 1903 ich počet už vzrástol na 800. Vybudovala sa nová kanalizácia a práčovňa, v roku 1895 nahradili celú podlahu parketami z tvrdého dreva, zároveň sa chodby začali vykurovať a modernizovali sa aj sanitárne zariadenia.

Na konci 80. rokov 19. storočia zároveň už ulica, na ktorej kráľovská nemocnica stála, niesla nový názov, Alžbetínska. Nie však podľa známej princeznej Sissi, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať, ale podľa Alžbety Luxemburskej, dcéry uhorského kráľa Žigmunda a Barbory Celjskej. Tá sa podľa dobových prameňov rada zdržiavala v Prešporku a spísala tu aj viacero listín.

Jedna z najvýznamnejších zmien v histórii nemocnice prišla v roku 1900, keď bolo zriadené prvé Röntgenové laboratórium v Uhorsku. V tomto najvýznamnejšom období bol riaditeľom József Pantocsek, botanik a mikropaleontológ. Z osobností nemocnice tej doby treba spomenúť aj primára Gábora Pávaiho Vajnu, doktora medicíny a chirurgie a zároveň poslanca mestského zastupiteľstva. V nemocnici pôsobil ako hlavný lekár od roku 1882. Práve Pávai neskôr vo svojom diele “Kde postavíme tretiu Univerzitu?” obhajoval myšlienku, že nová Univerzitná nemocnica by mala byť v Bratislave, čo sa neskôr aj podarilo. Vďaka Ortvayovi a spol. sa zachovali aj mená ďalších zdravotníkov. Boli nimi Mátyás Dobrovits (kožné a pohlavné ochorenia), Hugó Schmid (chirurgia), Jakab Fischer (duševné choroby), či Sándor Lippay (očné lekárstvo).

Chudobní platiť nemuseli

Na prelome storočí bolo rozšírené aj oddelenie pre duševne chorých. V rozpočte na rok 1904 bolo vyčlenených 300 000 korún, čiastočne na výstavbu oddelenia chirurgie a čiastočne na rozšírenie pavilónu pre duševne chorých. Ich počet za 20 rokov (1884–1903) vzrástol štvornásobne, čo malo veľký vplyv na vyťaženie personálu. V roku 1901 boli preto laické sestry nahradené mníškami. Pacient ležal v nemocnici v priemere 37 až 38 dní. Za prvých 40 rokov existencie sa v krajinskej nemocnici liečilo dovedna 178 364 pacientov, pričom viac než 60 percent bolo plne vyliečených, stav mnohých sa aspoň zlepšil a zomrelo menej ako 10 percent. 

Vďaka záznamom z Archívu mesta Bratislavy môžeme vidieť aj to, ako vyzeral bežný prevádzkový deň v jednej z najvýznamnejších uhorských nemocníc na prelome storočí. Každý chorý mal drevenú posteľ natretú dubovou hnedou farbou, vyvýšenú pri hlave, kde bol umiestnený aj prijímací lístok a čierna tabuľka, kde sa predpisovala diéta a písali sa poznámky lekára. Zariadenie postele pozostávalo zo slamníka, deky, prestieradla, slameného vankúša, vlnenej prikrývky – letnej alebo zimnej. V každej izbe stál veľký stôl, kreslo, šatníky pre umiestnenie bielizne.

V oddelení pre choromyseľných boli železné postele prikované k zemi. Stravovanie chorých obstarával externý dodávateľ, ktorému to vo verejnej súťaži zadávali podľa stanoveného tarifu. Lekárnické potreby sa dodávali z najbližšej lekárne, a to o 30 percent lacnejšie. Prijímanie chorých sa dialo podľa ustanovených predpisov, na základe dokumentov o príslušnosti chorého. Kto sa preukázal vysvedčením o nemajetnosti, tomu platil liečebné náklady zemský fond. Ošetrovacia taxa pre obyčajne chorého činila 48 korún, pre choromyseľného 70 korún.

Univerzitná nemocnica

Už od 80. rokov 19. storočia ležal na stole návrh, kde postaviť v Uhorsku novú Univerzitnú nemocnicu. Lekársku fakultu Viedenskej univerzity vtedy navštevovalo viac ako 2 000 poslucháčov. Z nich viac ako dve pätiny tvorili študenti z Uhorska a už sa začalo aj verejne diskutovať o obmedzení, alebo vôbec zamedzení ich štúdia. Preplnená bola aj lekárska fakulta v Budapešti.

Gábor Pávai-Vajna preto zdôrazňoval nevyhnutnosť založiť v Uhorsku novú univerzitu a najmä lekársku fakultu. Najlepšie predpoklady podľa neho mala práve Bratislava, kde už existovala krajinská nemocnica, detská nemocnica, vojenská (posádková) nemocnica a ďalšie zdravotnícke zariadenia. Čakalo sa však dlhé roky, a až keď v Bratislave otvorili Alžbetínsku univerzitu a spojili ju po vzniku Československa s Lekárskou fakultou Univerzity Komenského v Bratislave, stala sa nemocnica v Starom Meste oficiálne Univerzitnou nemocnicou.

Podľa dobových záznamov československá vláda už po založení nového štátu preberala objekt nemocnice v značne zlom a poddimenzovanom stave. Na chirurgii chýbala narkóza, na detskom oddelení sadra, na psychiatrickej klinike boli rozbité okenné tabule. Podľa správ z Bratislavského denníka z 24. januára 1920 našli pacientov v hladom zúboženom stave, posteľná bielizeň aj oblečenie mali roztrhané a špinavé. Na posteliach mali údajne miesto matracov slamu, navyše sa v nemocnici vôbec neviedol inventár. „Nahlédnutím do knih zjištěno bylo překvapující hospodaření. Zjištěny nejen veliké nepořádky ve vedení knih, nýbrž i podvodné manipulace zasluhující trestného stíhaní,” píše sa v článku. Po práve skončenej zničujúcej vojne tak musela československá vláda do značne poddimenzovanej nemocnice opäť investovať. Napriek počiatočným problémom na pôde nemocnice v časoch prvej republiky vyrástlo množstvo odborných lekárskych špičiek špecializovaných na jednotlivé lekárske disciplíny.

Začiatkom roka 1939 mala nemocnica 14 kliník a 5 filiálok v rámci Bratislavy a patril sem aj Pezinok s Ústavom pre duševne chorých. Pod nemocnicu patrili aj bývalé kúpele na Hlbokej ulici v Bratislave, ktoré prebudovali na ortopédiu, alebo aj slávna pôrodnica a ORL na Zochovej ulici.

Žiadne Rázsochy, žiadna komplexná rekonštrukcia

Žiaľ, právne spory a neochota štátu investovať finančné prostriedky spôsobili, že jedna z najvýznamnejších nemocníc v Uhorsku momentálne zďaleka nie je v takej kondícii, v akej by si aj ako národná kultúrna pamiatka zaslúžila byť. Od roku 1936, keď postavili jej poslednú budovu, neprešla zásadnou a komplexnou rekonštrukciou. Niekdajšia pýcha Uhorska sa stala obeťou megalomanských plánov, ktoré sa však nikdy neuskutočnili.

Už na začiatku 90. rokov sa plánoval presun nemocnice na Rázsochy, ktoré sa však, ako je všeobecne známe, nikdy nedostavali. Štát nejavil ochotu do budovy investovať a skôr to vyzeralo tak, že o tieto lukratívne pozemky v centre mesta mali záujem developeri. Budova však aj naďalej fungovala ako zdravotnícke zariadenie. V roku 2014 jej areál vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku. Jednotlivými pamiatkovými objektami sú napríklad vrátnica, nemocničné pavilóny či ohradný múr. Aspoň čiastočnou rekonštrukciou prešla v roku 2016 a potom v roku 2019, keď sa v priestoroch pre CT v pavilóne CH investovalo 440-tisíc eur a zateplila sa aj strecha na pavilóne H za zhruba 179-tisíc eur. Priebežné menšie investície prebiehali aj v posledných dvoch rokoch najmä vďaka plánu obnovy, modernizáciou prešla napríklad časť Psychiatrickej kliniky. 

Podľa výročnej správy z roku 2025 sa v Nemocnici Staré Mesto vykonali viaceré rekonštrukcie, modernizácie a opravy ako montáž klimatizačnej jednotky pre pracovisko mikrobiológie, pre koronárnu jednotku a denzitometriu na I. internej klinike, rekonštrukcia strojovne chladenia a vzduchotechniky pre kuchyňu a oprava chladiacich boxov, výmena okien, rekonštrukcia denného psychiatrického stacionára, oprava klimatizácie na CT pracovisku či rozšírenie rozvodov kyslíka na I. neurologickej klinike. 

Žiadna väčšia, komplexnejšia rekonštrukcia objektu sa však podľa Pamiatkového úradu SR nechystá. 

Prepojenosť na fakultu je dôležitá

Viacero lekárov a odborníkov v posledných rokoch tvrdí, že by bolo lepšie nemocnicu úplne zrušiť, respektíve ponechať iba jedno či dve oddelenia.

Na druhej strane však stoja pamiatkari a historici, podľa ktorých má táto budova rovnakú historickú hodnotu ako napríklad Slovenské národné divadlo. 

Aj podľa historika umenia Petra Budaya stav nemocnice nezodpovedá ani zďaleka jej historickému významu a miestu. „Žiaľ, je to ďalšia negatívna vizitka. Aké sú dôvody nezáujmu štátu o tento areál mi nie je známe, ale predpokladám, že kompetentní nemajú predstavu, ako ďalej, čiže v najbližších rokoch možno rátať len s nevyhnutnou údržbou a riešením akútnych stavov, ale asi nič koncepčné,” myslí si Buday.

Ideálne by podľa neho bolo zachovanie súčasnej funkcie budovy aj do budúcnosti, samozrejme s prihliadnutím na jej limity. „Naďalej by tu mohli fungovať ambulancie, prebiehať výuka budúcich lekárov, mohla by tu byť umiestnená školská knižnica, archív, snáď aj expozícia o vývine zdravotnej starostlivosti v Bratislave/na Slovensku. Viem si tiež predstaviť monografiu či výstavu o tomto komplexe z pohľadu architektúry, urbanizmu či dejín medicíny.”  

Urbanistka Milota Sidorová upozorňuje, že nemocnica sa nachádza na veľmi lukratívnom pozemku v Starom Meste „Mňa ale na tomto mieste nezaujíma cena za meter štvorcový. Tá skutočná hodnota nie je realitná, ale verejná. Máme tu fungujúcu verejnú inštitúciu s pamiatkovým charakterom priamo v centre, a to sa peniazmi nenahradí. Práve preto, že je ten pozemok lákavý, bude tu vždy tlak premeniť ho na biznis. A tu treba mať na zreteli verejný záujem,“ vraví urbabnistka. 

Keďže je nemocnica aj školiacim pracoviskom LFUK, prepojenosť školy, fakulty a územia je podľa nej logická a funguje. „Pokým tam fakulta pôsobí, dáva to skôr dôvod nemocnicu zachovať než ju predať. Z toho, čo je verejne dostupné, ja žiadny signál o reprofilácii areálu nevnímam. Definitívne to ale vie potvrdiť len štát, respektíve vedenie nemocnice.“ Vraví Sidorová. 

Pomôcť by mohli eurofondy

Najväčšou výzvou tak ostáva zachovanie architektonickej a historickej hodnoty objektu a zároveň nájdenie rozumného ekonomického a praktického využitia. Pre pozitívne príklady pritom netreba chodiť ďaleko. V Budapešti bola práve v tomto roku dokončená rekonštrukcia historickej Nemocnice milosrdných sestier postavenej v roku 1807, ktorej časť je taktiež pamiatkovo chráneným objektom. Počas ôsmich rokov rekonštrukcie dokonca nemocnica naďalej nepretržite fungovala.

V Českom Třebíči zas našli pre bývalú Židovskú nemocnicu nové využitie, a po rekonštrukcií je z nej bytový dom, ktorý je pamiatkovo chráneným objektom.

A jedného dňa by mohlo byť z historickej budovy Štátnej nemocnice na Miczkiewiczovej aj múzeum. Čiastočne sa o to pokúsili už v roku 2021, kedy bola v interiéri otvorená Pamätná miestnosť. Tá však zatiaľ nebola sprístupnená širšej verejnosti. 

Ideálnym scenárom je však komplexná rekonštrukcia objektu a zároveň zachovanie pôvodného využitia. Rovnako to vidí aj urbanistka Sidorová. „Je to výborné miesto pre nemocnicu, pričom najdôležitejšie slovo je tu dostupnosť. Starší a chorí ľudia väčšinou nesadajú do auta, idú pešo, MHD, taxi či záchrankou. Nemocnica v centre, dobre napojená na MHD a prístupná pešo, presne toto zohľadňuje. To je opak nemocníc, ktoré tlačíme na okraj mesta. A v Starom Meste máme navyše vysoký podiel starších obyvateľov. Z pohľadu urbanistky lepšie umiestnenie ťažko nájdete,“ upozorňuje Sidorová. 

Zároveň si uvedomuje, že ide o enormne veľké priestory, náročné na prevádzku. Pomôcť by však podľa nej mohli aj eurofondy. „Buďme úprimní, na Slovensku aj tak vieme stavať draho, dlho a nekvalitne. Ak by sme namiesto toho spravili poctivú rekonštrukciu, aj keď draho, stále je to dobrý obchod. A je tu konkrétna príležitosť. Začína sa nové eurofondové obdobie a takáto investícia patrí do národno-regionálneho partnerského plánu ako investičný zámer za Slovenskú republiku. Práve teraz je ten čas ju tam dostať,“ pripomína. 

Ak by sa nemocnica predsa len presťahovala inam, podľa Sidorovej by sa z objektu určite nemali stať byty. „Toto miesto má svoju mierku, má pamiatkový charakter a malo by si zachovať verejnú funkciu. Pokojne ďalšia škola, kultúra alebo verejný úrad. Bývanie v meste potrebujeme, o tom žiadna, ale nie na úkor tejto lokality. Tejto by som sa rozhodne nezbavila,“ uzatvára urbanistka.