Kde a s kým žili známi obyvatelia Bratislavy v roku 1930

Každý sčítací hárok obsahoval podobné otázky, aké poznáme dnes. Teda meno, rok narodenia, miesto bydliska, rodinný stav, zamestnanie a podobne. Tieto informácie ponúkajú bližší vhľad do každodenného života obyvateľov Bratislavy vo vtedy ešte stále mladej Československej republike. 

Bratislava bola v čase sčítania rozdelená na 9 mestských častí: Starého Mesto, Vinohrady, Dunajská štvrť, Ružinov, Podzámok, Nové Mesto, Tehelné pole, Koliba a Mlynčeky. 

Ignác Lamár

Keby ste sa v roku 1930 prešli po uličkách Starého Mesta v okolí hradu a Vydrice, bola by veľká šanca, že stretnete mladého, chudobného obuvníka a petržalského rodáka Ignáca Lamára, neskôr známeho ako Schöne Náci. V tom období však ešte nenosil svoj legendárny frak, klobúk a vychádzkovú paličku. Po tom, čo rodinu opustila jeho mama Mária a otec Jakub utopil svoj žiaľ v alkohole, sa mladý Ignác musel prebíjať životom sám. Živil sa rôznymi príležitostnými prácami a často striedal podnájmy.

V čase sčítania býval Ignác Lamár na dnes už neexistujúcej Mollerovej ulici č. 335. Tá sa nachádzala v mestskej časti Vydrica pod bralom Bratislavského hradu. Ulica ústila zhruba v miestach, kde je dnes Nábrežie Armádneho generála Ludvíka Svobodu. Zrejme išlo o väčší dom, kde spoločne bývalo viacero rodín. 

Vtedy 33-ročný Ignác zdieľal domácnosť spolu so starším bratom Rudolfom Lamárom, jeho ženou Luisou a ich vtedy 7-ročnou dcérou Máriou. Ignác Lamár uvádza ako svoj dátum narodenia 12. august 1897, podľa záznamu z matriky sa však v skutočnosti narodil o deň skôr, vo vtedajšom Engerau, teda v Petržalke. 

Ignác zároveň tvrdí, že sa do daného bytu prisťahoval ešte ako 4-ročný, v roku 1901. Ide zrejme teda o byt, kde žili pôvodne aj rodičia Ignáca Lamára. Podľa ďalších informácií z hárku bol Ignác Lamár nemeckej národnosti a hlásil sa k rímsko-katolíckemu náboženstvu. Píše, že je vyučený obuvník, no pôsobí len ako pomocník. Popri tom uvádza, že je „bez pravidelného príjmu pre chorobu,” čo potvrdzuje jeho problémy so zamestnaním. Aj preto si o mnoho rokov neskôr nasadil cylinder a biele rukavičky, čo z neho spravilo legendu bratislavských ulíc.  

Schöne Náci, vlastným menom Ignác Lamár. Foto: Anton Šmotlák.

Rudolf Manderla

V roku 1930 síce ešte nestál prvý bratislavský mrakodrap, no jeho otec-zakladateľ, známy nemecký mäsiarsky podnikateľ Rudolf Maderla, už v hlavnom meste pôsobil dlhé roky. V tom čase prevádzkoval mäsiarstvo na rohu Republikánskeho námestia a Laurinskej ulice. Práve v týchto miestach o päť rokov neskôr nechal postaviť legendárny Manderlák. Ďalšiu filiálku mal na Uhorskej (Obchodnej) ulici č. 24. Patril, pochopiteľne, k najbohatšej vrstve mešťanov, čo potvrdzujú aj informácie zo sčítacieho hárku.

Rudolfa Manderlu by sme v čase sčítania našli na Dunajskej ulici č. 42 spolu s jeho deťmi a so služobníctvom. V tom čase mal Rudolf Manderla 46 rokov a bol vdovcom. Žil so synom Rudolfom (1915) a dcérou Augustínou (1921). Podľa viacerých zdrojov mal Rudolf Manderla ešte jedného syna, Fritza Manderlu (1919), autora neskoršej rodinnej kroniky Manderlovcov,  ktorý sa však na sčítacom hárku nenachádza. Manderlova manželka sa volala tiež Augustína, zomrela ešte v roku 1929. 

V byte na Dunajskej ulici Manderla zamestnával pomerne veľké množstvo služobníctva. Napríklad Alžbetu Ballsieper, ktorá je v sčítacom hárku označená ako “vychovávateľka”. Alžbeta, pôvodom zo Švajčiarska, sa teda v tom čase starala o Rudolfove deti. Neskôr sa však pravdepodobne stala jeho družkou, keďže ju pochovali vo Viedni v rovnakom hrobe ako Rudolfa Manderlu. 

Ďalšou pomocníčkou v domácnosti bola Helena Ficzová, pôvodom z dedinky Neded vo vtedajšom okrese Šaľa. Ako kuchárka uňho pracovala istá Verona Tomášková z Topoľčian, jej pomocníčkou bola Apolonia Feketeová z Tomášova (po maďarsky sa táto dedinka nazývala Fél.) Ďalšou služobnou bola Matilda Bošanská z Budmeríc a o izby sa starala Terézia Juhász zo Štúrova (vtedy Parkaň). Na sčítacom hárku sú ešte mäsiarski učni Arnošt Boszing, Dezider Bánfy a Ludvík Baláž. Ako “uzenář” pracoval u Manderlu Ondrej Andel zo Žiliny. 

Rudolf Manderla zomrel v roku 1968 a pochovaný je aj s rodinou vo Viedni. Jeho rodičia však majú svoje hrobové miesto na Ondrejskom cintoríne v Bratislave. 

Sčítací hárok Rudolfa Manderlu s rodinou a služobníctvom na Dunajskej ulici. Zdroj: Slovakiana

Priestor, na ktorom neskôr vyrástol legendárny Manderlák. Zbierka Juraj Horváth, OZ BArožky.

Gustáv Husák

Politická kariéra jednej z najkontroverznejších postáv 20. storočia bola v roku 1930 ešte v nedohľadne. Mladý Augustín Husák žil v čase sčítania v Dúbravke s otcom, nevlastnou matkou a dvoma nevlastnými súrodencami. V tom čase táto dedinka ešte nebola súčasťou Bratislavy. 

Husákovci bývali v dome sú súpisným číslom 93. Na sčítacom hárku môžeme nájsť otca rodiny Nikodéma Husáka, narodeného 15. apríla 1881 v Dúbravke. Pracoval ako roľník.

Ako jeho žena sa na hárku uvádza Mária Husáková rodená Vilemová, narodená 25.júna 1885. Ide však už o jeho druhú manželku. Tou prvou bola Magdaléna Husáková rod. Fratričová, matka socialistického prezidenta Gustáva Husáka. Zomrela na tuberkulózu v roku 1914, keď mal malý Augustín (Gustáv) pätnásť mesiacov. O pár mesiacov neskôr musel jeho otec narukovať na front. Vojnu prežil, no vrátil sa až o štyri roky ako invalid. Preto sa musel živiť len ako drobný roľník a pracoval aj v obecných službách Dúbravky.

Augustín Husák bol jediným synom Nikodéma Husáka z prvého manželstva, ktorý sa nachádza na sčítacom hárku. Jeho ďalšie dve sestry Katarína a Štefánia už v tom čase žili inde. Vtedy sedemnásťročný Husák navštevoval Gymnázium na Grösslingovej ulici, a až neskôr, v roku 1933, nastúpil na právnickú fakultu.  

V dome bývala ešte aj Nikodémova nevlastná dcéra Júlia Santnerová (1912), ktorú vyženil po manželstve s Máriou Vilemovou. Posledným členom domácnosti bol spoločný syn Nikodéma a Márie, Štefan Husák, narodený v roku 1922. 

Gymnázium na Grösslingovej ulici. Zbierka Juraj Horváth, OZ BArožky.

Vavro Šrobár

Svoje miesto pobytu v Bratislave mal v roku 1930 aj jeden z najvýznamnejších slovenských politikov svojej doby, Vavro Šrobár. Rodák z Lieskovej pri Ružomberku bol vtedy senátorom Národného zhromaždenia za agrárnu stranu, a zrejme musel často pendlovať medzi Prahou a Bratislavou. Na sčítacom hárku nachádzame Šrobára na Madachovej (neskôr Čapkovej) ulici č. 7 spolu s istou Helenou Karasovou z Trnavy, kuchárkou a ženou v domácnosti. Šrobárov presný dátum narodenia je 9. august 1867, v čase sčítania mal teda už 63 rokov. Viac nám však o jeho súkromí sčítací hárok neprezrádza. Z iných zdrojov vieme, že bol ženatý s Bertou Šrobárovou rod. Kučovou a mali spolu dcéru Boženu. 

Tá však presne v roku 1930 tragicky zahynula vo veku 25 rokov. Podľa dobovej tlače Šrobárova dcéra vyskočila o 2. hodine rannej z okna z tretieho poschodia svojho bytu na Dostojevského ulici. Podľa správy z Národného denníka mala silné depresie, opis hovorí, že to bola ”dáma veľmi vľúdna, inteligentná, srdečnej a milej povahy”. 

Šrobárova žena Berta, ktorá sa na sčítacom hárku tiež nenachádza, zomrela v roku 1937. Žiadne ďalšie deti s ňou Šrobár už nemal. 

Článok o tragickej udalosti z dobovej tlače.

Milan Hodža

V roku 1930 bol Milan Hodža poslancom Národného zhromaždenia, až o päť rokov neskôr sa stal predsedom Československej vlády. Hoci väčšinu času trávil v Prahe, vlastnil aj byt v Bratislave, konkrétne na Klemensovej (vtedy Kempelenovej) ulici č. 27. V tom čase išlo o pomerne čerstvo zastavané územie, kde postavili viacero bytov v štýle moderny, ale aj secesné nájomné domy. Neskôr tu vzniklo viacero administratívnych sídiel.

Samotný hárok nám prezrádza, že v čase cenzu bol Milan Hodža mimo mesta, zrejme na pracovnej ceste. “Majiteľ bytu odcestoval 6. 12. 1930 do Viedne. Kdy se vrátí, není známo,” píše sa na sčítacom hárku. Zapisovateľ tiež uviedol, že Hodža mal trvalý pobyt v Prahe. 

Na sčítacom hárku sa okrem Hodžu nachádzajú ešte ďalší dvaja ľudia, Francesco Palmieri,a jeho žena Julia. Palmieri bol podľa historických zdrojov talianskym konzulom v Bratislave. Ani on sa však v čase sčítania v byte nenachádzal. 

Keďže hárok neobsahuje žiadne ďalšie informácie o súkromnom živote Hodžu, doplňme, že bol od roku 1909 ženatý s Irenou Pivkovou, s ktorou mal tri deti: Irenu, Aglaju a Fedora. Všetci však žili mimo územia Slovenska. 

Milan Hodža na portréte z roku 1935. Zdroj: Wikimedia Commons.

Vladimír Clementis a Daniel Okáli

Slovenský politik, právnik a popredný predstaviteľ komunistického hnutia Vladimír Clementis sa narodil na Gemeri v Tisovci, no ako 28 ročný žil v Bratislave. Po štúdiu práva v Prahe pracoval v roku 1930 ako koncipient v advokátskej kancelárií Dr. Kubu. Do hlavného mesta sa Clementis prisťahoval v roku 1927 a býval v Družstevnom dome na Sennom námestí (dnes Námestie 1. mája). V rovnakom byte žil aj Clementisov súputník Daniel Okáli s rodinou. Práve s ním založil Clementis voľné združenie študentov-socialistov zo Slovenska, ktoré v roku 1924 vyústilo do vzniku časopisu DAV. Aj Okáli bol v čase sčítania advokátskym koncipientom, akurát v inej kancelárii u Dr. Weichherza. Túto prácu mu podľa historických záznamov vybavil práve Clementis. Vďaka tomu sa mohol v roku 1926 presťahovať z Nových Zámkov do hlavného mesta.

Sčítací hárok uvádza aj zaujímavú informáciu o tom, že Clementis bol švagrom Daniela Okáliho. Konkrétne, Okáliho manželka Elena Schultzová bola sesternicou Vladimíra Clementisa, ktorý ich aj zoznámil. Zo sčítacieho hárku sa dozvedáme, že Okáli a Schultzová sa zobrali 8. februára 1929. Schultzová pochádzala zo Skalice, Okáli z Liptovského Mikuláša. Na hárku nájdeme aj ich spoločného syna Ivana Okáliho, ktorý mal v čase sčítania jeden rok. Posledným sčítaným členom rodiny bol Okáliho brat Ilja Okáli, ktorý pracoval v Západoslovenských elektrárňach. Ako služobná je na sčítacom hárku uvedená istá Katarína Pliehtová zo Smolníckej Huty. 

Okáli a Clementis si boli veľmi blízki aj v ďalšom profesijnom živote. Po emigrácii počas 2. svetovej vojny a následnom vysokom postavení v Komunistickej strane obnoveného Československa Clementisa v roku 1952 vo vyfabulovanom politickom procese odsúdili na smrť a popravili. Jeho súputník Daniel Okáli vyviazol v roku 1954  “len” s 18-ročným väzením, neskôr bol rehabilitovaný. Zomrel 23. novembra 1987. 

Živnodom na dnešnom Kollárovom námestí. Zdroj: OZ BArožky.

Ľudovít Fulla a Mikuláš Galanda

Ľudovít Fulla od roku 1928 vyučoval na novovzniknutej Škole umeleckých remesiel v Bratislave, kde neskôr začal pôsobiť aj jeho o sedem rokov starší súputník Mikuláš Galanda. 

Jedni z najvplyvnejších slovenských maliarov 20. storočia aj preto žili v roku 1930 v tom istom byte. Fulla a Galanda spolu bývali na Trnavskej ulici č. 5 v časti Tehelné Pole, kde mali aj spoločný ateliér. Išlo vtedy o mestskú perifériu a väčšina budov v okolí, ktoré poznáme dnes, ešte v roku 1930 nestála. V priestoroch dnešného zimného štadióna sa napríklad nachádzal cintorín chudobných, v priestoroch parku Jama zase nemocnica pre kone.

Majiteľom bytu na Trnavskej ulici bol Fulla, pričom Galanda bol vedený ako hosť a v tom čase ešte vyučoval kreslenie na meštianskej škole. Obaja akademickí maliari boli v čase sčítania slobodní, hoci Galanda sa už poznal so svojou budúcou manželkou Máriu Boudovou.

Práve pôsobenie na umeleckej škole odštartovalo dlhodobú spoluprácu oboch maliarov, ktorá vyvrcholila vznikom prvého manifestu slovenského moderného maliarstva Súkromné listy Fullu a Galandu z rokov 1930–1932. Galanda v roku 1938 náhle zomrel vo veku 43 rokov. Fulla sa zakrátko stal riaditeľom Školy umeleckých remesiel, neskôr pôsobil aj na VŠVU či v Matici slovenskej. Po smrti manželky v roku 1962 sa na chvíľu vrátil aj do rodného domu v Ružomberku. Zomrel v roku 1980 v Bratislave.

Historicky prvé sídlo Školy umeleckých remesiel v Bratislave - dnes budova rektorátu STU. Zdroj Wikimedia Commons.

Ľudovít Okánik

Katolícky kňaz a kanonik Ľudovít Okánik bol v rokoch 1923–1929 prvým starostom Bratislavy v samostatnej republike. Narodil sa v Skalici v roku 1869 a počas bohatého profesijného života pôsobil aj ako poslanec, nitriansky župan, člen Republikánskej strany zemedelského a maľoroľníckeho ľudu, pričom bol aj jedným zo signatárov Martinskej deklarácie z roku 1918. 

V roku 1930, keď prebehlo veľké sčítanie obyvateľstva, býval Okánik na Kapitulskej ulici č. 8, zrejme v budove Esterházyho paláca. Majiteľom budovy bola Bratislavská kapitula. Spolu s ním tam bývala aj gazdiná Alžbeta Hrauková zo Skalice. Okánik vtedy pôsobil ako farár farnosti sv. Martina v Bratislave, keďže funkčné obdobie primátora už mal za sebou. 

Počas druhej svetovej vojny sa Okánik stiahol z verejného života a v roku 1944 zomrel v Bratislave. Pochovaný je však v rodnej Skalici. 

Medaila s portrétom starostu Bratislavy Dr. Ľudovíta Okánika. Autor: A.Rigele, okolo roku 1930. Zdroj: Slovakiana.

Emil Belluš

Slovenský architekt a jeden z hlavných predstaviteľov funkcionalizmu sa do Bratislavy prisťahoval v roku 1923 ako 24-ročný. V roku 1930, v čase sčítania, mal vlastný ateliér na Čelakovského ulici č. 15 v blízkosti Bratislavského hradu (v roku 1926 sa ešte nazývala Hradná). Žil tu so svojou o sedem rokov mladšou sestrou Elenou Bellušovou a ich kuchárkou Irmou (priezvisko na sčítacom hárku je nečitateľné). 

Sčítanie sa uskutočnilo v čase, keď Emil Belluš vstupoval do vrcholného tvorivého obdobia. V 30-tych a 40-tych rokoch 20. storočia vyprojektoval množstvo verejných, administratívnych, obytných a priemyselných stavieb. Medzi najvýznamnejšie patrili Družstevné domy v dolnej časti námestia SNP, budova Národnej Banky (dnes gen. prokuratúry) na Štúrovej ulici, administratívna budova Coburg na Dostojevského rade či budova Obchodnej komory (dnes Syndikátu novinárov) na Župnom námestí, ale aj 400 sociálnych bytov na Miletičovej ulici. Výpočet ďalších Bellušových diel po celom Slovensku je, samozrejme, oveľa dlhší. Zomrel v Bratislave v roku 1979. 

Slovenský veslársky klub, navrhnutý Emilom Bellušom. Foto: Braňo Bibel, OZ BArožky.

Oliver Andrejčák